Ak sa jedná o tanečný film, hlavnú úlohu vždy obsadí na americké pomery pekné dievča, z bohatej rodiny a pekný chlapec, ktorého vychovala ulica. Dvojica postupne prekonáva triedne rozdiely, až sa do seba zaľúbia. A trénujú, tancujú, až sa im spod nôh dymí. Čo čert nechcel, tesne pred koncom filmu, práve keď majú ísť vystupovať na nejaké lokálne majstrovská sveta (rozumej školskú vykrúcanku) sa pohádajú a je všetkému koniec. Dievča sedí v šatni a reve, ako keby práve dopozerala Titanic. Hodinu a štvrť vo filme trénuje a teraz je pekným dňom koniec. Chlapec sa vracia do rodného ghetta, spať na ulicu. Náhle, počas riedenia kokaínu sa však v chlapcovi prebúdza neskoro romantická potreba zachrániť svet a tak ide za dievčaťom. Tá neverí vlastným očiam. Ale keďže cudzie oči nie sú poruke, nakoniec im uverí. Pojme chlapca do tanca a za hurónskeho potlesku sa stávajú víťazmi školskej tancovačky.
Toto by sa na Slovensku našťastie nemohlo stať. Majetné deti sú od tých nemajetných bezpečne oddelené bariérou drahého oblečenia, ajfónov a súkromných tanečných škôl. Takže pokým vo filme celý čas riešia protagonisti vzájomnú náklonnosť, na Slovensku sa rieši to, či bude mať niektorí z rodičov cez víkend čas, aby odviezol deti na tanečnú súťaž.
Keď v americkom filme ktosi zakašle, pravdepodobne do piatich minút umrie. Ak bol postrelený, s najväčšou pravdepodobnosťou budú jeho posledné slová: „Je mi zima". Hoc sa tak stane na najodľahlejšom smetisku, do desiatich sekúnd počuť ujúkať prichádzajúcich policajtov.
Toto by sa taktiež našťastie na Slovensku nemohlo stať. Policajti, hoci je ich ako maku, neradi opúšťajú materskú základňu, benzínovú pumpu.
Keď v americkom filme dorazí polícia na miesto zloby, okamžite vie, kto je zlý a po kom má strieľať. Na Slovensku to polícia nevie, tak strieľa preventívne po všetkých.
Keď postrelený v americkom filme už definitívne zahynie, vždy sa nájde niekto, kto ho drží v náručí. Ten mu následne zavrie oči otvorenou dlaňou a srdcerevúco vykríkne: „Niééééééééé". Keď úraduje smrť, v amerických filmoch často prší. Počas pohrebu prší takmer vždy. Na pohreb sa všetci vozia čiernymi predĺženými limuzínami.
Na Slovensku sa chodí na pohreb pešo alebo autobusom. Plače len najbližšia rodina, zvyšok trúchliaceho davu premýšľa nad tým, aký bol nebožtík kretén, pijan a že čo čakali pri takej životospráve. Prší, len keď je zatiahnuté.
V amerických filmoch všetko vybuchuje. Od kancelárskych potrieb, cez latrínu, seno, až po bicykle. Hlavný hrdina, svalnatý búchač v tielku, ide vždy s kamennou tvárou od výbuchu a nikdy sa neobzrie. Nemá čas, v rukách si nesie svoju milovanú. Tú ochránil od čínskej, japonskej, ruskej, kolumbijskej mafie, sfanatizovaného maniaka a skorumpovaných policajtov, a čaká ho zaslúžený božtek.
Slovenský hrdina sedí v krčme. Pije pivo, riedi ho borovičkou a po troch sústach dokáže vyriešiť všetko od architektúry mesta, cez problémy v slovenskej futbalovej reprezentácie, až po vnútropolitickú situáciu na Ukrajine. Svoju rodinu tým, že presere všetky peniaze, bezpečne chráni od toho, aby sa mali lepšie a doma ho čaká zaslúžený pičung. A tak ďalej. Ale to je už iný film.
