Kadečo ma trápi. A tak sem tam to spomeniem písmenami. Mám rád horalky, embéčky, pivo, bicyklovanie, slnečné dni a tak ďalej. Zoznam autorových rubrík: Všelikde som bol, Kde bolo, tam nebolo, Súkromné, Nezaradené
Správny muž vie: Zahnať túlavého psa a ochrániť tak ženu, znalecky pozrieť do motora a potom zavolať odťahovku, dve hodiny civieť do návodu a potom poskladať stoličku z Ikei a tak ďalej. Ale keď má po vybratí z práčky popáriť ponožky, tak vtedy...Vtedy prichádzajú na rad slzy. Lebo ponožky nie sú mačky, že sa aj samé od seba popária.
Hollywoodske filmy sú super. Jasne nám naznačujú, že duch amerického sna je tu stále všadeprítomný. A tak aj najväčší hrbatý lúzer s rovnátkami na zuboch, ktorý na prvý pohľad vypadá, že má IQ nižšie ako dnešný dátum, sa na koncoročnom večierku zmení na parketového leva, ktorý si získa srdce najkrajšej roztlieskavačky a zanechá v hanbe kapitána baseballového tímu, ktorý chodí všade v tímovej mikine, spolu s bandou degenerátov v rovnakých mikinách a červených kabrioletoch.
Poznám veľa ľudí, ktorí sa dennodenne dopujú všakovakou motivačnou literatúrou od výmyslu sveta. Hltajú zaručené návody o tom, ako byť úspešní, veria svojim knižným vzorom ako periodickým tabuľkám. Keby sa v múdrej motivačnej knihe písalo, že ráno treba začínať očistným kúpeľom v záchodovej mise, polovica týchto ľudí príde ráno do školy / práce s mokrou šticou.
Z času na čas nastane v živote človeka, žiaľbohu, chvíľa, kedy si nenavyberá. A nemusí ísť práve o moment, keď sa ocitnete sami vo väzenskej sprche, len vy, mydlo a dvestokilový hlavohruď, ktorý si vás práve vyhliadol ako chuťovku po osprchovaní. Napríklad je možné, že sa občas dostanete do situácie, keď musíte v piatok podvečer sledovať televíziu. Lebo je možné, opäť žiaľbohu, že sa v tej situácii ocitnete celkom nevinne. Napríklad ja som bol minule u známych a zatiaľ, čo sa oni venovali spoločenskej hre, veď predsa len je to lepšie, ako nemo popíjať víno a čakať, kým alkohol spojí neznáme tváre, ja jediný som o hru nejavil záujem a tak som ostal osamotený v spoločnosti piva a televízora. Kým prvý pivo veštilo pekný večer, s televízorom to už také jednoznačné nebolo. Nuž ale uvedomil som si, že tým, že si to pozriem ja, môžem skrze článok odporučiť alebo vyvarovať piatkové sledovanie programu množstvu iných ľudí a teda si pred Vianocami pripísať na konto toľko žiadaný dobrý skutok.
Bývalé politické elity sa po rokoch stretli v televíznom štúdiu, kde mali porozprávať čo to zaujímavé zo svojho života. Pochváliť sa, ale aj priznať, čo v ich životoch nevyšlo až tak, ako si to predstavovali. Ako prvého vyspovedal vysmiaty moderátor pána Vladimíra. Vladimír bol mohutnej, takpovediac boxerskej postavy. Povedal, že sa mu podarilo vybudoval republiku, bol teda jej otcom a má na jej živote, nech je už akýkoľvek, jednoznačne najväčšie zásluhy. Mrzí ho, že sa mu nikdy nepodarilo vymyslieť dobrú rozprávku o tom, kde a za akých okolností nadobudol majetok, napríklad jeho dnes už legendárny dom. Ale ako jedným dychom dodal, nevadí to až tak veľmi, lebo sa mu to aj tak prepieklo a dnes môže za vysokými múrmi dôstojne dožiť. A že pán boh zaplať, tie múry nie sú väzenské, ale tie, ktorými obohnal svoju, už spomenutú vilu.
Bola raz jedna krajina, v ktorej bolo všetko naopak. Niežeby domy stáli dolu strechou a pršalo do kopca, ale tí, čo krajinu spravovali, mleli stále niečo o istotách, mixovaných s krízami všetkých druhov. Ale keďže táto krajina bola opačná, istoty sa týkali len tých, čo mali červené tričká, prípadne čierne taláre.
Na rozpálenej asfaltovej ceste, ktorá sa hadila dedinou ako zoschnutá užovka, sa šantili bosé deti. Skákali cez švihadlo, chudobnejšie cez gumu, hrali tenis s plastovými raketami a penovou loptičkou, ktorú im furt vietor zavial do garátu. Keď tu zrazu, spoza kopcov doľahlo do dediny desivé dunenie, akoby sa na obec valila storočná búrka. Ale starejší už vedeli o čo ide. Cez obec sa hnali kombajny. Tisíce kombajnov.
V kráľovstve za siedmymi horami a jednou rozvodnenou riekou to vrelo. Aspoň z obrazoviek sa vystrašeným divákom zdalo, že situácia je neúnosná a že čoskoro už dôjde k najhoršiemu. Veď napokon v spravodajstve kameň zatopilo a keď ten zatopí, už niet pomoci. Jajže bože, strach veliký, padli Turci na Poníky. Ale o Turkoch až o chvíľu. Našťastie malo kráľovstvo svojho cisára, ktorý bol síce nahý, ale dav to nevidel. A ten z helikoptéry spasil krajinu. A v tieni veľkej vody utrúsil i pár iných slov, ktorých by sa mali občania, keby ich počuli a aj vzali na zreteľ, veruže báť.
Ivan bol najvyšším vládcom svojej krajiny už veľmi dlho. Možno sa zdalo pocestným kupcom jedno desaťročie jeho vlády ako krátka doba, ale opýtajte sa domácich poddaných a tí vám hneď povedia, ako ťažko sa vtedy žilo. Ivan myslel len na seba, na svoj dvor a na svojho dvorného princa s hranatou korunou, ktorého bezvýhradne počúval, lebo sa obával zrady. Ako starol, čím ďalej, tým viac sa obával, že ho dobehnú hriechy mladosti. A že ich bolo.
Včera sa Janko zdržal v krčme. Nestalo sa mu to prvý krát. Po celej dedine, kde dlhé roky starostoval, je známy tým, že sa neraz v krčme zabudne. Neraz si zabudne aj peniaze zobrať so sebou, ale to je len taký jeho fígeľ, lebo v skutočnosti je tak chudobný, že aj kostolná myš je naproti nemu mimoriadne solventná. Našťastie má Janči dobre situovaných priateľov a tí mu zavše pomôžu. Keď potreboval auto, požičali. Keď lietadlo, taktiež. O dome pri šírom mori nehovoriac.
Robo je zemepán, svojho sveta kráľ. Na gazdovskom dvore všeličo má, všeličo vie dopestovať, všeličo dochovať. Roľníci si išli ruky zodrať, kravy dávali, čo mohli, panstvo fungovalo. Poddaní síce zvykli z času na čas frfľať, ale čím ďalej, tým viac boli apatickí. Nuž ale, robili čo mohli. V jeden deň si však Robo zmyslel, že by chcel viac. Žeby on s pánmi mohol viac hýriť, žeby si ľudia zaslúžili viac. Jeho ľudia. Potreboval výnos, väčší a hneď. Čo tam po zajtrajškoch.
