Tak som dopadol po večeroch aj ja, rozmýšľajúc o nich, o Vianociach.. Reku, aké boli po iné roky, aké budú, ak boh dá, tento rok a aj všetky budúce. Nepotrebujem veľa, chtíč po materiálnych svetských veciach sa ma už, zaplať pán boh, netýka, skromný som ako bosá mníška. K nadchádzajúcim Vianociam si želám šťastie, rodinnú pohodu, nech sa opäť všetci zídeme za jedným stolom. Kapustnica bude od rána vyvoniavať po dome a my hladní ako družstevné vlčiaky budeme behať okolo matere a ťahať ju za zásteru. Mamko, dajte aspoň za lyžicu. Mamkó dajte aspoň za prst. Mamko nedá, lebo pôst, lebo kresťanstvo, detváky vydržte do večera, povie a zaženie nás varechou. Do večere beží čas pomaly ako v čakárni u zubára, krátime si čas zvadami. Keď už nastane ona vytúžená chvíľa, zasadneme vôkol stola, otec dá pod obrus peniaze, že by sa nám naskrz ďalšieho roka darilo a rozreže jabĺčko, daj boh aby nebolo vnútri červivé – to by bolo zlé znamenie. Rýchly otčenáš, poďakovanie pánu za toto jedlo, ktoré budeme požívať z jeho štedrosti, a hlavy ponorené do kapustnice, makových opekancov a ryby. Keď náhlivo dojeme, my deti sa spolu s otcom odoberieme k stromčeku a mamička umývať riad. Otec sa po štyroch sekundách zarazí, cúvne naspäť do kuchyne a zahlási: „Maminka, vykašli sa teraz na ten riad. JA ho potom umyjem“, s dôrazom na JA. Mamička sa s nevôľou, ale predsa, veď sú Vianoce, podvolí a riad umývať nezačne. Následne všetci vospolo rozbaľujeme darčeky, chválime sa, kto čo objavil v balíku, porovnávame si, kto dostal krajšie ponožky.
Takto to bolo dosiaľ každý roka a ja chcem, že by bolo aj tento rok. Len toto si ja želám na Vianoce. Toto a ešte Playstation 4.
