Pamätám si, ako som každé leto počas svojej stredoškolskej mladosti chodil do hlavného mesta na brigády. Stavať hotely, strážiť parkoviská, dokladať tovar alebo oberať. Napríklad čerešne zo stromov. Okrem toho, že to bola práca dobre platená a okolo toho všetkého sme zažili nesmierne veľa zábavy, bola to aj práca strašidelne fyzicky náročná, s pracovným časom od piatej ráno do času, keď sa už iní mladí venovali iným veciam. Napríklad pijatike. Ráno sme do rosou pokrytého sadu chodili naobliekaní ako eskimáci, poobede, keď už slnko hrialo ako kachľová pec, sme behali po rebríkoch už len v šortkách, spotení ako dvere do chlieva. Veru, takí sme boli. Vždy na konci leta, hoci ma vo vrecku hrial peniaz a v hlave zážitky, som si hovoril, že dosť, toto mi za nič nestojí a už sem viac neprídem. Ani bohovi. A bodka. Ale potom, ako sa jeden deň nalepil na druhý, ubiehali mesiace a blížil sa opäť čas leta, hovoril som si, že to také zlé nie je. Že predsa len idem, že ešte jeden rok vydržím. A vydržal som. Dnes nato spomínam a sú to pre mňa staré zlaté časy.
No a od toho momentu, mal som vtedy možno osemnásť rokov či devätnásť rokov, kedy som bol oberať čerešne, sa snažím, hoci je tak človek zrejme prednastavený, nemrnčať na súčasnosť. Veď predsa, raz to budú staré zlaté časy.
