Zmätene pozerá po stenách miestnosti. Na nich sú plagáty so zubami zväčšenými na veľkosť detskej hlavy a rôzne návody, ako sa o tieto zuby, alebo lepšie povedané zubiská, starať. Spoza veľkých bielych dverí do čakárne striedavo doliehajú tlmené zvuky stomatologických mechanizmov a detského plaču. Vŕtačka – rev, vŕtačka – rev a takto dookola ako na kolotoči. Pán Milan sa od strachu trasie ako pes na Silvestra, spytuje si svedomie. Hanbí sa, že sa o zuby štyridsať rokov staral len tak „hala-bala“ a teraz má namiesto nich len akési zhnité kolíky.
Nervózne sa presunie vstupným dverám ordinácie. Na veľkú nohu si nešikovne naťahuje modré igelitové návleky. Bojí sa, že si ich po opustení ordinácie zabudne dať dole. Neraz sa mu to už stalo, že si až v krčme všimol, čo mu z nôh trčí. Naraz sa roztvoria dvere prudko ako na chlieve a v nich sa zjavuje sestrička s bradavicou na brade, akoby z pekla vyskočila. Jasným pokynom pozýva pána Milana do vnútra. Ostatní ľudia húkajú ako opice, chcú sa predbehnúť alebo sa objednať. Mávajú všakovakými kartotékami, zatiaľ čo sa pán Milan prečmochce cez prah miestnosti. Pozerá do útrob ordinácie, vidí všetky tie nástroje skazy. Všetky tie vŕtačky, ihly, svetlá, čo mu celú ústnu dutinu až do brucha presvietia. Zubár je nervózny, pacientov má veľa a tak pána Milana náhlivo usádza do kresla. Okolo krku mu uviaže vkusný golier a po krátkej kontrole ústnej dutiny začína obrad, ktorého sa pán Milan bojí ako čert kríža. Milana krúti ako potkana v pahrebe, od bolesti a strachu zatína päste, textílnu vreckovku, ktorú si držal v dlani, aby si mal čím utrieť sliny po vypláchnutí, má už načisto prepotenú. Zubár má naponáhlo, vŕta od buka do buka. Keď sa naraz akt končí, zubár vstáva od dokončenej práce.
Pán Milan si z posledných síl vydýchne, cíti, že prežil. Uľaví sa mu na tele, aj na duši. Poďakuje za úkon, podpisuje papier, že bol oboznámený, že musí uhradiť. „Chápete?“, pýta sa ho zubár. „Pravdaže - pravdaže“, odpovedá pán Milan, ale pravdaže akurát tak nechápe. Vypláca zubára a vyčmochce sa von z čertovej dielne. „Dvdenia“, povie ostaným čakajúcim cez spuchnuté ďasná a poberie sa z budovy von. So založenou baretkou si spokojne kráča ulicou a na nohách mu spokojne šuštia modré hygienické návleky...
