Po ňom nasledoval vysmiaty Peter. Ten priznal, že sa mu kedysi nedarili verejné vystúpenia, a raz sa dokonca znemožnil neuveriteľne, keď nerozumel jednoduchému grafu a ešte jednoduchším číslam. Ale zároveň so šibalským úsmevom dodal, že to až tak veľmi nevadí, lebo sa napokon, napriek neschopnostiam porozumieť elementárnym grafom a číslam, stal z neho minister financií.
Nakoniec, ako zlatý klinec, aj keď skôr klinec, než zlatý, prišiel na rad bývalý premiér a bývalý prezident Róbert. Aj po rokoch, na sklonku života, stále suverénne najpopulárnejší politik. Odpil si glg z pripraveného pohára s kolou, ani po rokoch nemení zvyky a pustil sa do rozprávania. Mnohé sa mu podarilo. Vládnuť bez škandálov, dodať ľudom do života istotu, že keď sa niečo zlé stane, dobrý štát, a neraz aj on osobne, príde a pomôže každému a nemusí to byť iba jeho kamarát. Jediné, čo ho mrzí, že sa mu nepodarilo dostavať diaľnicu medzi Košicami a Bratislavou, ale to už ostáva na jeho sociálnych nasledovníkoch. Potom sa však nachvíľu odmlčal, zamyslel a povedal, že zopár takých, povedzme škandálikov sa udialo, najmä na ministerstvách obrany a školstva. Ale boli naozaj malé, na bezvýznamných inštitúciách a tak stačilo ľudu povedať, že sa skutok nestal a všetko bolo v poriadku. Už už mal na jazyku povedať, že jeho voliči boli príliš hlúpi nato, aby to pochopili, ale zas on taký hlúpy nie je, aby to vytrúbil do sveta otvorene.
Keď dohovoril, obecenstvo v hľadisku prepuklo v obrovský smiech, ľudia nadšene tlieskali až ich dlane pálili. Nik z nich si neuvedomil, že sa smejú na vlastnej hlúposti. A spolu s nimi sa smiali aj tí za oponou televízneho štúdia, aj štátu. Na tom, že sa obecenstvo za tie roky stále nezmenilo. A že sa napriek všetkému stále spokojne usmieva a všetkému tlieska.
