Na vzniknutej situácii samozrejme nie je smiešne, z akých názorových podhubí Kotleba vychádza a nemusíme ísť stáročia dozadu, aby sme našli paralelu v tom, ako by teoreticky, časom a s väčšou mocou, Marián gazdoval. A zas je v tejto situácii veľmi smiešne a smutné zároveň, ako mnohí priamo zainteresovaní politici tvária, akoby sa tento stav spoločnosti znenazdajky zjavil pred očami, ako mimozemšťania vo filme Deň nezávislosti.
Verejní činitelia pobehujú a zhrozene vykrikujú o extrémnosti Kotlebu. „Kotleba nedostane priestor", či ako to premiér sebavedome vyhlásil. Politici bezradne mávajú rukami a žiadajú od ľudí, aby sa pri volebnej urne spamätali a zastavili túto spanilú jazdu, ktorá Kotlebu možno až zaodeje do županu.
Ale to už fakt neviem, či sú tieto osoby také slepé, hlúpe a dementné, prípadne kombinácia všetkých troch faktorov, keď nevidia, že práve ich (ne)činnosť vystrelila Kotlebu tam, kde si práve lieta. To práve táto politická sebranka, pomenujme ich pravým menom, by sa mala spamätať, pretože ako je dobrý populista Maňo, taký istý je takmer každý iný z pestrej palety dnešného politického spektra.
A práve to je tá vec. Problémom totiž nie je, že ľudia, napríklad v Utekáči, sú takí blbí, že okrem toho, že nedokážu odísť za šťastím do MESTA, bez hanby velebia extrémistu, len preto, lebo sa im páči, čo ja viem, farba jeho trička. Ale velebia ho z flustrácie, že civilizovaní, múdri, vzdelaní a neviem akí ľudia pri moci, nedokázali za roky rokúce pohnúť s ničím, čo sa ich bytostne dotýka.
Tak veru, páni moji. Naozaj niet ľudom, či komukoľvek čo vyčítať, ba dokonca naopak. Môžete si vzájomne pogratulovať k tomu, že vaša nemohúcnosť a zaslepenosť priviedla nálady verejnosti tam, kde sú teraz a kam budú smerovať naďalej. A eskalovať. A a tak ďalej.
A tiež tomu nepomôže ani žiadne ochkanie a zalamovanie rukami v relácii Pod neónkou, kde intelektuálni hostia v rozpätí od 30 do 70 strieľajú odhady nálad obyvateľstva a potenciálne „papierové" riešenia, absolútne vedľa. Nepomôžu tomu ani články v mienkotvorných denníkoch, absentujúce akéhokoľvek pochopenie preto, čo sa deje ďalej na stred, sever a východ krajiny. Dnes je potrebné, viac než kedykoľvek predtým, vyšúchať si škamry z očí a pozrieť sa na veci z pohľadu ľudí, ktorým miznú z dvora zemiaky, alebo jednoducho nie sú spokojní s tým, ako to v ich regiónoch vyzerá. Kotleba totiž nie je víkendovým rozmarom, ale dôsledkom.
Nech to znie ako najväčšie klišé z knihy Rosamunde Pilcherovej, ale proste treba vyhrnúť rukávy, a to nie len na predvolebných plagátoch, zliezť z piedestálov a začať uvažovať jednoduchým sedliackym rozumom z Utekáča. Ja fakt naivne verím, že nato, aby sme si to všetci hromadne uvedomili, nie je potreba Kotleba. Nech mi nikto nehovorí, že sa to nedá.
Pretože ľudia budú čím ďalej menej vnímať možnosti, ktoré ponúkajú civilizované riešenia, od tých primitívnych. Nemusí vždy platiť, že opakovanie je matka múdrosti.
