Totiž, ako sa šíril chýr svetom, že v krajine polmesiaca a zahnutej šable to vrie, ľudia sa pre neprávosti vzpierajú vrchnosti a sú zato bití, pocítil aj cisár potrebu vyjadriť sa k veci, že čo a ako si on myslí. Uvážilo povedal, že je to vlastne v poriadku, takto biť ľudí, že sa to deje i v iných krajoch a tak ďalej. A aj keď je to už istý čas, dokonca niekde aj pár storočí, čo sa moc nededí z božej vôle, ale z tej občianskej a teda majú obyvatelia kráľovstiev aspoň akú takú moc a teda aj možnosť vyjadriť svoju nespokojnosť s tými, ktorí sú na kráľovskom dvore, vytiahnuť na nich hrubú silu ako z čias Vikingov je vlastne v poriadku. Lebo aj inde je to tak. A keď je inde tak, tak to nemôže byť nepravda, aj keby bola rovno bola. Medzi riadkami si teda mohli občania kráľovstva vyčítať, čo sa im prihodí, ak sa im niečo z cisárových stupňujúcich sa nariadení znepáči a budú to chcieť nahlas zakričať pred vrátami hradu. Takže tak, buďte radi, že ste radi...
Buďte radi, že ste radi
V kráľovstve za siedmymi horami a jednou rozvodnenou riekou to vrelo. Aspoň z obrazoviek sa vystrašeným divákom zdalo, že situácia je neúnosná a že čoskoro už dôjde k najhoršiemu. Veď napokon v spravodajstve kameň zatopilo a keď ten zatopí, už niet pomoci. Jajže bože, strach veliký, padli Turci na Poníky. Ale o Turkoch až o chvíľu. Našťastie malo kráľovstvo svojho cisára, ktorý bol síce nahý, ale dav to nevidel. A ten z helikoptéry spasil krajinu. A v tieni veľkej vody utrúsil i pár iných slov, ktorých by sa mali občania, keby ich počuli a aj vzali na zreteľ, veruže báť.