Schytí bochník do mozoľnatých zrobených dlaní. Prežehná ho a chirurgicky presným rezom oddelí od celku krajík. Do hrubých prstov poberie soľničku a jemným natrasením chlieb dochutí. Zrniečka soli sa lesknú na májovom slnku, ktoré osvetľuje starú kuchyňu cez ufúľané okno a zažltnutú záclonu. Schuti si chlieb vloží do úst a trikrát požuje. Olízne si prsty a zavzdychne. Chlieb zapije tureckou kávou, od ktorej mu na zuboch ostanú zrniečka, akoby jedol makové pirohy. Opakom dlane si utrie z kútikov úst omrvinky. Zamľaská. S ťažkým povzdychom si nasadí si klobúk a poberie sa. K robote, tá nepočká. Z chlieva už vreštia hladné svine. Ťažký je život gazdu.
Gazdova chvíľa
Mucha sedí na hovne. Odpočíva. Dumá o živote. Čím by chcela byť, keby nebola muchou? Nevie. Traktoristom? Traktoristi, tí sa majú. Padne šichta a idú domov. Nemusia sa s hovnami zaoberať celý deň. Keď mucha dodumá, preletí do kuchyne a sadne si na peceň čierneho chleba. V kuchyni sa nachádzajúci gazda dostane na chlieb chuť. S odporom pozrie na lietajúce stvorenie, sediace chlebe a zaženie ho mechanickým pohybom. Mucha v strachu o svoj život na poslednú chvíľu stihne uniknúť skaze. Nechce umrieť takto. Mladá, neskúsená, gazdovou rukou.