Majú už vybraté školy, no aj pochybnosti, či si vybrali správne. Väčšina z nich nevie, čo chce na raňajky, nieto ešte, čím byť v budúcnosti. Ale to je v tom veku normálne. Dokonca je to normálne aj o desať rokov neskôr. Ruky sa im potia, pero šmýka v prstoch. Na papieroch, v ktorých na poslednú chvíľu listujú, nechávajú mastne škvrny. Snažia sa ich vysušiť, no mokvajú ten papier ešte viac. Nervozita pribúda. Slzia, doslova rumádzgajú, prečo sa štyri roky neučili. A že čo teraz. Jój maminka!
Napriek ubezpečeniam starých harcovníkov, že maturita je nič, že zmaturuje každý, a že maturita formalita, maturantov trasie ako Zetor na voľnobeh. Prosia, nech už ten horor skončí. Ešte nevedia, že na univerzite to budú zvládať každý semester a bez sĺz. Pravidelná stolica je teraz pre nich len zbožným prianím, takisto aj dobrý spánok. V nočných morách sa im zjavuje neobľúbený učiteľ. Má prasaciu tvár, riedku pokrývku hlavy a veľký kovový rám dioptrických okuliarov sa mu trasie na fľakatej tvári. Takýto desivý je inak tichý a milý učiteľ v ich morách. V nich sa im chechce do tváre a ako odplatu za štyri roky ignorovania jeho predmetu sľubuje, že nezmaturujú.
Veru tak, detváky na rázcestí života. Sentiment nám vykúzli letmý úsmev, keď na nich pozeráme. My staré harpúny totiž vieme to, čo oni ešte nie. Že práve prežívajú najkrajšie mesiace svojho života. Držím im palce a tlačím slzu naspäť do oka.
