Včera okolo piatej poobede som obdivoval jednu ženu. Staršiu pani. Zo susednej ulice. Kým ja a moja dcéra sme mali na sebe zimné bundy a malá aj šál a čiapku, old lady (asi tak 60) si to pred nami šinula po mokrom chodníku v nepríjemnom studenom ale vytrvalom daždi len tak, v elegantnom baloniaku, sukni a s holými nohami v lodičkách. Žiadne pančuchy, nijaké pomožky! Tu je to bežné. Mal som dosť času si to všimnúť, lebo moja dcéra ponáhľaním nevyniká. Trochu ma to šokovalo, jej odev, lebo tá pani nebola sociálny prípad, ale typická meštiačka v serióznom outfite. Nebolo jej zima??? Nohy už mala takmer modré! Toť otázka, ktorá ma doteraz trápi. Lebo priznám, mne zima bolo!
Podobných chladuvzdorných scénok tu v Bruseli, a vôbec v Belgicku, vídavať neúrekom. V škole, kde chodím na francúzštinu je sekcia vyhradená základoškolákom. Tu je jeseň chladná (ani leto nebolo bárs teplé!), avšak školáci chodia na môj vkus až príliš odhalení. Teraz nehovorím o erotickom význame slova, ale o tepelnoizolačnom. Chlapci v rámci školskej uniformy (proti uniformám nič nemám) nosia krátke podkolenové nohavice a dievčatá sukne. Aj teraz v novembri, keď je max. 7 stupňov a studený dážď sa zosype v priemere každých 20 minút. A my cudzinci, dospeláci z rôznych kútov sveta pozerajúc na ne z okna iba krútime hlavou a hovoríme to isté: „C´est trés frois!“ Takže opäť tá istá otázka: nie je im zima? Lebo netvária sa tak. A ak áno, prečo im nie je zima? Keď mne áno.
Tunajšia móda ma šokuje. V lete – studenom, ako som už spomínal -, chodili mladé paničky v čižmách, bundách a pomaly v zimníkoch a teraz, keď by ich mali nosiť, pobehujú len tak vo svetríkoch a sukničkách. Najmä tínejdžerky pravdaže, ale nie sú výnimkou! A nedávno, ideme v autobuse, celkom kosa, my bundy a nohavice a pred nami slečna v sukni a tričku. No nečum! Aj tunajší chalani čo vídavam v metre a na uliciach iba sveter, alebo frajerské bundy. A tenisky, či najviac poltopánky.
Alebo iný kontrast: vidíte mamičku s kočíkom, ona dobre „izolovaná“ proti vetru a chladu, ale decku z kočíka trčia holé nožičky v sandálkoch... Brrr, chúďa, automaticky si pomyslím. V októbri, to už bolo slnko naozaj zubaté, naša Emmka na ihrisku v pohode zvládla kožené tenisky, kým zo tucet miestnych deciek pobehovali bosé. Nie preto, že by nemali na topánky! Hneď som si spomenul, že u nás (Slovensko, Česko, Rumunsko...) sa rodičia úzkostlivo starajú, aby im deti nenachladli. Ani zdola, ani zhora. Robíme, my doma, chybu? Keď „zatepľujeme“ naše deti? Vyrábame z nich menej odolných jedincov?
Možno je iba chyba vo mne. Uvažujem. Že nerád trpím zimou, že sa nerád trasiem. Som málo odolný? Asi... Raz na Spektre dávali dokumentárny seriál Britské kmene. Bolo to o súčasných Britoch, taký prierez rôznymi sociálnymi vrstvami, a v jednom zo seriálov hovorili už ani neviem o ktorom anglickom meste, kde sa mládež vyznačuje tým, že chodí naľahko za akéhokoľvek počasia. Iba košeľa a sveter, alebo sako. Aj do sneženia. Tam ak sa teplo oblečiete, ste out, odpísaný, marginalizovaný. Bral som to ako akúsi mladícku nerozvážnosť strihnutú frajerinou a snahou šokovať, ale kamaráti, čo pracujú v Anglicku tvrdia, že tamojší ľudia (miestni) svoje telá pred zimou naozaj nešetria. A nie iba kvôli rozmarom módy. Možno to viete potvrdiť aj vy, čo tam tiež pôsobíte...
A tak sa dostávam opäť ku génom. Či nie sme my stredoeurópania už a až príliš zhýčkaní teplom, ústredným vykurovaním, temperovaním, len mi piecku nezrúcaj, sedením za pecou a sedením pri vatre a podobnými javmi. Kým Európania severnejšie od nás, ako sa mi zdá, si zvykajú na chlad a vlhkosť už od malička. Buď sú celkom adaptovaní, buď je to iba vecou módy alebo tu platí akási záhadná dohoda medzi domorodcami a klímou: ak ja ignorujem zimu, zima bude ignorovať mňa. Žeby?
