V 40-tke vraj už človek má mať dosť rozumu a vedieť, čo presne chce. Hmm.. Zoznam autorových rubrík: Family portrait, BELŽIK, ROmania, Súkromné, Svet je malý (ale nádherný)
Moja žena nechápe, ako to môžem jesť. Mastné chleba s cibuľou. Tak ako mu hovoríme doma. Môžem a aj mi chutí. A pred pár dňami som si dokonca „zmlsol“ na spomienke z detstva – chlieb s domácou kačacou masťou, jemne osolený a posypaný mletou paprikou. A k tomu cibuľka. Úúúú, dobrota!
Na sobotu večer správna téma. Snáď. Nemali by sme sa v tejto chvíli trápiť politikou, kašlať na kiksy v športe, vypuďme na chvíľu bulvár a venujme sa radšej niečomu čisto ľudskému. OK?
Milujem ten pocit, keď niečo práve dokončím.Že som stihol včas termín a mám pocit, že si môžem konečne trochu zarelaxovať. Len tak ničnerobiť. Dolce farniente. Uvažovať či si opäť dovolím luxus knihy, ten známy pocit plezíru z čítania alebo či ísť von (pivo, kapučíno, iné), či popočítačovať, poblogovať alebo hocičo ďalšie, nad čím si nemusím lámať hlavu. Áno, milujem také chvíle! Hoci zvyknú trvať krátko.
O čo mi (tentokrát) ide? Keď sem-tam vtrhnem do „svätostánku“ kde klaňať sa dá pred každým regálom. Postojačky aj pokolenačky... A keď potom zabíjam čas. Veľa času. Pred spaním. Ale nielen.
Ani som nezaregistroval, že som v týchto dňoch mal dôvod na menšiu oslavu. Oslavu víťazstva samého nad sebou. Koncom septembra uplynulo štrnásť rokov odkedy som si naposledy zapálil.
Kedy? O polnoci. O kom o čom? O pol noci. O pol noci som začal písať tieto riadky. Píšem a ešte neviem o čom všetkom to bude.
O tých v našej slnečnej sústave. Osem, dvanásť či dokonca dvadsaťštyri (aj takýto názor som zachytil)? Rozhodnúť sa má na budúci týždeň v Prahe.
Ivan, môj mladší brat mi ten program nainštaloval asi pred polrokom. „Nájdeš tam akú hudbu len chceš,“ povedal mi. Ani som mu neveril, ale zaučil ma do tajov zdieľania súborov cez net (čím viac ponúkneš, tým máš väčšie šance niečo získať) a ako to s tou sťahovanou hudbou vlastne funguje. Ďakujem, Ivo!
Sú chvíle a stavy, keď po ňom túžim. Reálne. Nepoeticky. Len tak zamávať, čáry-máry, fuk, a je to! Nie, nechcem nikoho meniť na žabu, ani koruny na účte premieňať na eurá (no, občas by to bodlo, že?). Môj prútik by som skôr zaradil do kategórie mierotvorných.
Mám ich. No a čo? Jediný problém je, že si toto prečíta moja manželka, dozvie sa o tom svokra a širokorozvetvené príbuzenstvo. Budú ma ešte chcieť do rodiny?
