Pôvodne sme sa do Liége (po flámsky Luik) chystali za Marikou a Maťom. Bývajú tu už asi tri roky, bol som im za svedka na svadbe na Slovensku a keď bývali vo Fínsku, napísal som o nich reportáž. Majú malú dcérku, tak by sa patrilo „prispieť na kočík,“ hoci ich Žofinka už hádam aj chodí. Ale, vždy je nejaké to ale... V mojom prípade to bol kolega z redakcie Vlado. Prídeme vo štvrtok, počkaj nás na Midi (žel. stanica), ideme fotiť do Liége nejaký folklórny festival, zamailoval zčista-jasna. Uňho je to normál. Že spí v Blave, raňajkuje v Bruseli a druhú noc strávi trebárs v Catanii, aby sa rozhodoval či má o týždeň letieť do Dublinu alebo Kodane. Typický exemplár „Homo skyeuropeus.“ A ešte mi napísal, že nepríde sám. „Zoznámim ťa s jednou kočkou,“ písal. Dominika je vraj novinárka a študentka žurny, ktorej rodina sa práve presťahovala do Bruselu. No vida, slovenská komunita sa tu rozrastá...
Rýchlikom Thalys naša štvorčlenná slovenská úderka (dve baby, dvaja chalani) z Bruselu do Liége dorazila asi za 40 minút. Zo stanice Guillemins v tvare akejsi kovovej améby, čo rozťahuje chápadlá ponad všetky peróny (známy architekt Calatrava) sme túžili dojsť do centra. Opýtam sa, zistím, ale Liežania (ako ich ináč pomenovať?) po anglicky veľmi nespíkujú. A po flámsky vôbec! Len sme asi na 2x vyrozumeli, že je to long distance, asi 20 minút chôdze. Preháňali. Prechádzka popri rieke Meuse s loďmi a lodičkami je príjemná (kým neprší). Len Dominika si zdiaľky pomýlila sochu skokana do vody s reálnou postavou. Sochy a sôšky. A fontány... Liége je ich plné, čo sa mi páči. Oživuje to mesto. Na druhej strane rieky, a to už bol cieľ našej cesty, ostrovček Outremeuse, sme Vlada prehovárali, že na Múzeum akvaristiky naozaj nemáme čas. Je blázon do ZOO a podobných inštitúcií. A tak sme popri ďalšom súsoši (dve nahé cvičiace slečny) došli na námestíčko kde o necelé tri hodiny mala vypuknúť féria, ktorá toto mesto preslávila.
V roku 1921 sa vraj skupina miestnych študentov-recesistov vrátila z bujarého Paríža a nainfikovaná voľnomyšlienkárskym životom v deň, keď katolícki Liežania procesiou slávia Nanebovstúpenie Panny Márie, založili Slobodnú republiku Outremeuse. Dnes jej cieľom je „chrániť folklór a zlaté ľudské srdcia,“ ale pôvodne to bol akože pokus na jeden deň negovať oficiálne úrady. Hovorí sa, že keď študenti vytriezveli aj sa zľakli, či nebudú mať problémy, ale kdeže... Mešťanom sa to zapáčilo a tak táto republika každý rok 15. augusta opäť a opäť ožíva. V poslednom období dokonca na tri dni, od 14. do 16. augusta. Pôvodná cirkevná akcia sa zmenila na najväčšiu prehliadku folklóru v Belgicku a to všetko v duchu recesie a zábavy. Lebo okrem folklórnych skupín v tradičných krojoch v tento deň mestom pochodujú aj všemožné a nemožné maškary s alegorickými vozmi a hudobnými kapelami. Rozhadzujú do davu jabĺčka (združenie záhradkárov), cukríky (potravinári), smradľavý syr v malom balení (asi mliekari) alebo vás husto pokropia prúdom konfiet z dela (ešte o tri hodiny sme si ich vyberali z vlasov). Kedysi sprievod tvorili najmä predstavitelia cechov, preto sa zachováva tradícia remeselníckych a profesijných súborov.
Čo na ostrove Outremeuse, povestnom svojimi uličkami treba vidieť, je bábkové múzeum Tchantchès'. Kde je aj sídlo Slobodnej republiky. V 8. storočí žil hrdina s rovnakým menom (po valónsky François), ktorý bol dobrodruh a šibal dobrého srdca so zmyslom pre humor a česť. Iným spôsobom, mýtus o tom, za akých sa považujú samotní Liežania. Tchantchès' (ktorému pribudla aj manželka Nanesse) je navždy zakotvený v povedomí mesta. Razili mince s jeho podobizňou, má tu sochu a múzeum, kde ho dokážu obliecť do 365 rôznych šiat – na každý deň jedny. A práve na jeho počesť 15. augusta mestom v rámci slávnostného sprievodu pochodujú vysoké, vyše trojmetrové bábky. Táto udalosť dáva dokopy ľudí rôzneho veku, profesií a záujmov. Príprava masiek a alegorických vozov trvá aj niekoľko týždňov, choreografiu treba nacvičiť, masky ušiť... Rodičia berú do sprievodu svoje deti a vnúčatá, čo je zárukou, že festival prežije aj v budúcnosti.
A potom je tu pékét. Tradičná pálenka obyvateľov Liége a okolia (ale poznajú ju všade vo Valónsku). Alkohol z jalovca, prichutený ovocnou arómou. Preto má pékét asi desiatku farieb... Nie je to zlé, na môj vkus trochu sladké. Ako likér. Pékét je v tento deň všade. Všade. Malý pohárik na ulici, za náprstok, stojí 1,50 eur, radšej si ho za tú istú cenu dajte v taverne. Nalejú vám viac, ale pod bránou je to asi originálnejšie – domáci recept. Dočítal som sa, že kedysi jeden mešťam druhého pozýval ku sebe domov na koštovku pékétu zadarmo. Tá doba pominula, pékét je dnes dobrý biznis.
No a čo zvyšok mesta? Karnevalová fiesta nám ukrojila väčšinu z času rezervovaného pre Liége. Historické centrum je architektonicky pekné. Fakt. Impozantná budova Opery, odkiaľ sa neviete rozhodnúť smerom ku ktorej katedrále sa vydať, či doľava, doprava alebo hore na kopec, kde sa týči Église Sainte-Croix (nakoniec sme nešli ani ku jednej). Páčilo sa mi na Place Saint Lambert, kde novodobé kovové stĺporadie ovinuté zeleňou vkusne kontrastuje s Palácom spravodlivosti. Na konci námestia je Archeofórum (tentokrát som v rámci skupinky nemal ja šancu na sólo akciu), kde pod Katedrálou Saint Lambert je vďaka vykopávkam od roku 1907 zdokumentovaná vyše 9000 rokov stará ľudská prítomnosť v týchto končinách – absolútny prierez históriou. Tam ešte pôjdem. A vôbec, Liége je mesto, kde sa oplatí vrátiť. Nevidel som ani zďaleka všetko, ojojoj! Možnosť na návrat mám onedlho. Začiatkom októbra sa tu koná trojdňový megafestival ovocia Fête Du Fruit. Môžete sa pridať...
