Toto mi už dávno v hlave vŕta. Že popri zločincoch (vrahoch, úchyloch, zlých kovbojoch), detektívoch (policajtoch, šerifoch, dobrých kovbojoch), lekároch a právnikoch je najvďačnejšou témou amerických filmov prezident USA. V sobotu večer som si len tak námatkovo premietol v hlave, koľkí zo známych hercov sa zhostili tejto úlohy. A na posedenie, čiže bez väčšej námahy som narátal sedem veľkých hereckých mien: Michael Douglas, Morgan Freeman, Gene Hackman, Kevin Kline, Jack Nicholson, Bill Pullman...
Byť študentom filmovej akadémie vážne uvažujem nad témou diplomovky či dizertačky: Úloha amerického prezidenta vo filmovej produkcii Hollywoodu. Vďačná téma!
Nechcem týmto blogom znevažovať či venerovať funkciu najsilnejšieho muža planéty. Len mi to pripadá zaujímavé, ba až divné, že v americkej kultúre má také čestné miesto. Prezident je v USA silný symbol. Kult prezidenta je silný zrejme ešte od otcov zakladateľov – od Georgea Washingtona a Benjamina Franklina cez Abrahama Lincolna a potom FD Roosewelta až po JFK a Reagana.
Cez takýto symbol sa ľahšie hovorí o hodnotách celého národa, či už ide o hodnoty pozitívne alebo negatívne. Nie som expert na americkú filmografiu (ani na žiadnu inú), ale z môjho krátkeho a naozaj nevedeckého bádania mám pocit, že väčšina prezidentských rolí v hollywoodproduction bola a je pozitívna. Spomeňte si na ešte „čerstvé“ filmy Air Force One (1997), kde Harrison Ford si dokázal odvážne akčne poradiť so zlými teroristami vo vzduchu. Bol v tom o niečo hodnovernejší ako tiežakčný prezident Bill Pullman (ktorého mám ako herca rád), vo filme Deň nezávislosti (1996). Ale to snáď aj preto, že teroristi sú predsa len reálnejší ako invazívni reptiloidní mimozemšťania. Harrison sa ešte pred Air Force One ako herec ocitá aj na druhej strane, ako agent - ochranca prezidenta, ktorého stvárnil Donald Moffat vo filme Jasné nebezpečenstvo (1994). V rovnakej línii ohrozenia ide aj film Najväčšia hrozba (2002), kde je tentoraz agentom Ben Affleck a prezidentom menej známy herec James Cromwell.
Prezident ako záruka ľudskej sily a prežitia ľudskej rasy a najmä pretrvania toho lepšieho v nás (nevyhnutné morálne posolstvo fimu) je Morgan Freeman v katastrofickom filme Drvivý dopad (1998). V podobnom duchu reční aj Stanley Anderson v rovnako hrozivo ladenom filme Armageddon (1998). Niekedy sú vo filmoch prezidenti až dvaja, to keď jeden z nich umrie, ako napríklad v mrazivej snímke Deň po (2004), kde sa Kenneth Welsh zo skeptického viceprezidenta mení na hlavu štátu, ktorá musí prijať nepopulárne, ale nevyhnutné opatrenia. Dve nominácie na Oscara si vyslúžil film The Contender, u nás známy ako Kandidáti (2000), v ktorom Jeff Bridges sa dostáva do zápasu o moc plného politických intríg a klamstiev. Tie návrhy na Oscara boli zrejme za reálnosť príbehu...
Ale, čo je z hľadiska sebareflexie plusový bod pre Ameriku, sú aj filmy, kde prvý muž štátu vystupuje v nehrdinskej póze – poučenie, že všetci sme iba ľudia a máme svoje poklesky a morálne mínusy. Ako Gene Hackman vo vydarenom filme Absolútna moc (1997), kde v jeho mene vraždia nepohodlných svedkov alebo v jemnej komédii Dave (1993), kde Kevin Kline v dvojroli dokázal zahrať aj dobráckeho aj zlého (sebeckého, neverného, úplatného) prezidenta. V oboch poslednemenovaných snímkach zlý prezident dostáva príučku najvyššiu (zomiera), čo má mať pre divákov takisto jasný morálny odkaz. Ale podľa všetkého sa takéto rozuzlenie hlboko rozchádza s realitou ozajstnou. Ale nechceme politizovať, že?
Lebo ajhľa, obyvatelia Bieleho domu sú celkom ľudskí keď sú zamilovaní. Nie, nemyslím teraz Oválnu pracovňu za čias istej praktikantky, ktorú zlí novinári premenovali na Orálnu, ale filmy zameriavajúce sa na najhlbší ľudský cit – na lásku. Ako keď Michael Douglas vo filme Americký prezident (1995) v pozícii vdovca zvádza a nechá sa zviesť šarmom Annette Benning alebo keď sa Billy Bob Thornton (áno ten, čo mal za ženu Angelinu Jolie) vo filme u nás známom ako Láska nebeská (2003) zamiluje do Angličanky (ak sa nemýlim) Natalie... Do tejto „prezidentsko-rodinno-ľudskej“ kategórie som zaradil aj už spomínaný sobotňajší film Honba za slobodou, kde si prezidenta zahral sympatický Mark Harmon. Vo filme išlo skôr o jeho dcéru, ktorú aj na rande sprevádzajú tajní agenti, ale symbol prezidenta (otcovského, ale zároveň múdreho a Európe ekonomicky pomáhajúceho – ako ináč!) bol tam.
Potom sú filmy, kde sú americkí prezidenti iba podružní, lebo hlavnú váhu majú iní hrdinovia, ako napríklad Superman, ale ak už vystúpia tak iba v role neochvejných ochrancov správnych hodnôt. Príkladom je epizódna úloha E.G Marshalla v Superman II. (1980).
Jedným zo „zvláštnych“ filmových prezidentov bol Jack Nicholson, ktorého bez pardónu zlikvidujú zubatí a okatí zelení mužíčkovia v streštenej paródii Mars útočí! (1996). Do kategórie „nesymbolových“ vodcov USA patrí aj Alan Alda, ktorý sa podľa mňa vo vynikajúcom filme Kanadská slanina (1995) rozhodne napadnúť nudných severných susedov, lebo mu klesajú preferencie. V podobnom, ale o čosi reálnejšom scenári sa ako prezident ocitol herec Michael Belson v snímke Vrtieť psom (1997), kde Dustin Hoffman rozohral parádnu hru. V reáli si ako prezidenta ťažko predstaviť roztržitú osobu ako Peter Sellers, ale film Doktor Divnoláska (1964), kde sa blysol až tromi postavami naraz, už patrí medzi kultové. A dokazuje, že prezidenti vo filme nie sú iba doménou Ameriky...
Do samostatnej kategórie môžeme zaradiť prezidentské postavičky (a nielen americké!) ktoré kmitajú okolo Leslieho Nielsena v jeho bláznivých paródiách.
V nejakej ankete sa vraj Američania vyslovili, že zo všetkých hercov, ktorí stvárnili prezidenta USA by najviac chceli Martina. Martin Sheen bol „otcom národa“ celých sedem rokov (takmer dva reálne mandáty) v megaobľúbenom seriáli Západné krídlo (1999-2006). Nuž, už sa raz jeden herec stal prezidentom, hoci hral skôr kovbojov. A je považovaný za jedného z najsilnejších, akých Amerika mala. Ronald Reagan.
V horeuvedených príkladoch išlo vždy o postavy fiktívne, ľubovoľne zvolené produkciou. Amerika má ale aj silnú tradíciu stvárňovania reálnych postáv histórie. Podľa kroník vykopaných na všemocnom internete som sa dozvedel, že najčastejšie hral amerického prezidetna herec menom Ralph Ince. Dokopy až sedemkrát sa pred kamerami zmenil na Abrahama Lincolna. Ale bolo to dávno, ešte v ére nemého filmu – medzi rokmi 1911 a 1921. Nick Nolte pred kamerami skúsil ešte predprezidentské obdobie Thomasa Jeffersona – Jefferson v Paríži (1995). Anthony Hopkins v silnej dráme Amistad (1997) sa vžil do odporcu otrokárstva Johna Quincyho Adamsa. Jon Voight vo filme Pearl Harbor (2001) zvládol vozíčkársku úlohu Franklina Delano Roosevelta. A takmerprezidentská úloha sa ušla aj ďalšiemu známemu hercovi. John Travolta si zahral iba guvernéra Jacka Stantona vo filme Farby moci (1998), avšak každému je jasné, že práve z takéhoto guvernéra a práve takto opísanými praktikami sa stal prezidentom Bill Clinton. Takže skôr real fiction ako science fiction.
No... Zistil som, že z malej guľôčky (banálnej úvahy pri filme) narástla lavína mien a názvov... Čo s tým? Nič. Ospravedlňujem sa týmto všetkým filmovým fajnšmekrom, ktorí majú lepší prehľad o filmoch a nenašli tu tú „svoju“ postavu. Nebolo mojim zámerom vytvoriť bilanciu všetkých hercov a rolí. A zamýšľam sa, že ak v budúcnosti bude niekto stvárňovať súčasných mocnárov, aj terajšieho amerického prezidenta, tak ozaj v akom kontexte? V akom duchu? Lebo na klišé prezidenta mierotvorcu a hrdinu už zrejme neskočí ani ten najmenej skúsený filmový a televízny divák.
Howgh.
