V tejto chvíli sa cítim ako renegát… Ďaleko od rodiska a ďaleko od ľudí, ktorí mi kedysi dali dostatok dôvery, aby som svoje literárne prvotiny nenechával v šuflíku. Tak ďaleko, že nestíham ani odskočiť na posledné zbohom, poprianie úprimnej sústrasti a odprevadení na poslednú cestu. V Nadlaku pribudli dva čerstvé hroby, ktoré sú podľa mňa veľmi-veľmi predčasné. V oboch prípadoch vraj infarkt.
Pýtam sa, takto na diaľku, kto teraz bude novým hnacím motorom literárno-politicko-ekonomických aktivít Slovákov z Rumunska. Kto ponesie ďalej zástavu dolnozemskej spolupatričnosti? Ondrej Štefanko mal prsty vo všetkom a možno nie vždy a nie všade bol úspešný. „Bojoval“ vždy na viacerých frontoch naraz – po nociach vo svojom kútiku preplnenom knihami čítal, písal, prekladal, korešpondoval a skladal, cez deň vybavoval, komunikoval, úradoval, politizoval (keď bolo treba) a patričnou mierou sa staral aj o ekonomické aktivity. Možno práve to mu bolo osudné. Ktovie? Každá z horeuvedených aktivít si totiž vyžaduje celého človeka a Ondrej sa už dlho delil na rôzne strany. V rokoch osemdesiatych mal toho hádam menej, vtedy bolo najdôležitejšie pestovanie a vydávanie vlastnej domácej tvorby (literárny krúžok Ivan Krasko) a kontakty s literátmi z Rumunska a Slovenska. Po revolúcii z roku 1989 nastala hektická doba. Štefanko patril medzi iniciátorov založenia Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR), čo je organizácia, ktorá našej komunite dovoľuje mať vlastného poslanca v rumunskom parlamente. V DZSČR, ktorému istý čas predsedal, prišlo prvé „politizovanie,“ prvé výhry a prehry a sklamania z ľudí. Udržať jednotu evanjelických a katolíckych Slovákov a zároveň jednotu s Čechmi v Rumunsku nebolo a nie je ľahké! Ondrej bol človek plný energie a vedomostí, s ktorým málokto stíhal držať krok. Mali ste prosto pocit, že na vás vrhá tieň… Nepustil si každého k telu a na bežných ľudí svojou energiou a mocným hlasom pôsobil ako parný valec. Možno aj preto pre mnohých zostal nepochopený. A sú ľudia, ktorí keď niečo nechápu, tak to odmietajú…
Ak chcem iba v kocke čosi o ňom, aj to bude dlhé… O tri týždne by mal 59 rokov. Po revolúcii bol známym verejným činiteľom. V lokálnej politike sa dlho neudržal, ale založil časopis Naše Snahy, kde bol šesť rokov aj šéfredaktorom. Potom stvoril iný časopis, bilingválny Oglinzi paralele-Rovnobežné zrkadlá, ktorý si vyžadoval enormnú prácu – bolo to zbližovanie dvoch kultúr. Preklady slovenských textov do rumunčiny a rumunských do slovenčiny. Rumuni sa vďaka nemu dozvedali aj o súčasnej literárnej tvorbe na Slovensku. A o tvorbe Slovákov zo Srbska, Maďarska a pravdaže Rumunska. Neopakovateľný počin! Zároveň bol šéfredaktorom časopisu, ktorý mal spájať a zbližovať Slovákov Dolnej zeme – Dolnozemský Slovák. Z hľadiska propagácie vlastnej tvorby našich krajanov v Rumunsku bolo zrejme šťastím, že práve on stál na čele Literárno-vedeckej spoločnosti Ivan Krasko, ktorá si v Nadlaku založila vlastné vydavateľstvo (najúspešnejšie slovenské vydavateľstvo mimo územia SR!) – toľko kníh, publikácií a vedeckých zborníkov ako v posledných rokoch Nadlak a vôbec Slováci z Rumunska, ešte nezažili! V tomto smere som mu aj ja osobne vďačný, lebo bez neho by moje zbierky básní nikdy nevyšli.
Od roku 1981 bol členom rumunského Zväzu spisovateľov, ďalej členom Spolku slovenských spisovateľov, Obce slovenských spisovateľov a na tri roky sa stal predsedom Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov žijúcich mimo územia Slovenska. Je nositeľom dvoch ocenení - Cena Zväzu rumunských spisovateľov za knihu Rozpaky (1983) a Cena Zväzu rumunských spisovateľov za knihu Zjavenie Jána (1995). Na výpočet jeho zásluh v oblasti kultúry a najmä v oblasti promovania krajanskej tvorby jeden blog nestačí! Verte mi. Podobne priestor nestačí ani na výpočet jeho vlastnej tvorby – 12 básnických zbierok, dve knihy esejí, asi desať bibliografií, najmä s dôrazom na históriu, jedna kniha pre deti a mládež a najmä literárne preklady. Aj vďaka nemu rumunskí čitatelia poznajú napríklad Majstrov od Vinca Šikulu či román Milujte kráľovnú od Antona Hykischa, ďalej tvorbu pavla aVilikovského a z básnikov verše Miroslava Válka. Nemal ani problémy s češtinou a Rumunom preložil viaceré Hrabalove diela. Jako hovorím, toto všetko je iba v kocke. Expertom na tvrbu dolnozemských Slovákov je Peter Andruška, on by mohol rozprávať hodiny o tom kto a aký bol Ondrej. V mojich očiach bol pravým „renesančným človekom,“ v takej malej komunite jako je naša možno nepochopeným ale rešpektovaným. Možno najlepšie ho vystihol, aj keď nie celkom úplne, jeho kamarát rumunský spisovateľ Florin Banescu: „Kade prejde, tam zostanú hlboko vpečatené jeho znamenia – verše!“
Zajtra bude v Nadlaku veľký pohreb. Rodina, priatelia, známi a literáti aspoň zo štyroch štátov. Nech ti je rodná hruda ľahká, Ondrej. Tá ktorú si toľko naospevoval vo svojich básniach.
Linky: http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=6513&Itemid = http://www.litcentrum.sk/39941
