Na hodine francúzštiny Annick, učiteľka, vysvetľovala našej medzinárodnej skupinke, že v Belgicku chodí Saint Nicolas v noci z 5 na 6 decembra dolu komínom a nosí deťom sladkosti a ovocie do prichystaných čižiem. U nás doma (na Slovesnku) sme čižmy dávali na/pod okno, ale princíp bol ten istý. Emma si včera poctivo umyla čižmičky, akurát že to prehnala a umyla ich aj zvnútra, vďaka čomu išla spať s plačom (po našom zdesení a kriku) a my sme museli kúriť celú noc, aby jej obuv do rána uschla.
Na tomto sviatku – akýsi predslov ku Vianociam - mám rád to, že hoci s manželkou sa nikdy nedohodneme, že sa navzájom obdarujeme „niečím malým,“ nadránom, alebo neskoro v noci (keď si myslíme, že ten druhý už spí) sa potajme zakrádame bytom a šup-šup do čižmičky dobre schovaný darček. Aby bolo ráno prekvapenie. J Dnes v noci som ju predbehol! Avšak kým ja som zostal verný tradícii (niečo sladké – čo v Belgicku naozaj nie je problém!), ona ma tento rok prekvapila knihou. A zo Slovenska. Poteším sa v cudzine každej slovenskej (či českej) knihe, ale tentokrát trafila do čierneho: zohnala najnovší výtvor Maxima E. Matkina. Miluj ma ironicky. Yes. Pozná môj vkus.
Som už v polke knihy a míňajúc stránku za stránkou si zas kladiem otázku, čo je to za človeka, tento (alebo táto?) Matkin, keď sa jeho knihy čítajú na jeden dych a ešte to má aj šmrnc a zmysel a dáva obrovský priestor na zamyslenie sa. Nad nami ľuďmi, nad sebou a okolím a vôbec... Isteže, Matkin nie je prvý/á ani posledný/á, ktorý/á analyzuje ľudí v najrôznejších situáciách, pričom gro všetkých príbehov tvoria vzťahy. Celé to citové univerzum, z ktorého sme stvorení (alebo niektorí ani nie) a ktorému venujeme toľko pozornosti. Dá sa povedať, že Matkin vidí do ľudí. Dokazuje, že naša psyché, hoci je to abstraktný pojem, vie byť veľmi konkrétna keď chémia medzi ľuďmi nefunguje ako má a ona tak nefunguje nikdy (česť výnimkám!). A o všetkých tých statkoch-zmätkoch v duši a málo dokonalých ľudských vzťahoch vie Matkin písať pútavo.
Kým som ešte robil v redakcii, Hela, moja kolegyňa, prisahala, že za pseudonymom M.E.M sa skrýva Eva Borušovičová. No, nebola to nová informácia, ale Hela, ktorá sa v mene časopisu vyskytovala na všetkých možných a nemožných párty a afterpárty, spoločenských večierkoch smotánky a VIP-žúroch tvrdila, že túto info má zo za-ru-če-né-ho zdroja. Hm. Ktovie? Borušovičová nakoľko viem, to nikdy nepriznala. Ale ani nevyvrátila.
Už predtým som sa v súvislosti s Matkinovými knihami stretával s tvrdením, že „muž by predsa nemohol tak zasvätene a otvorene písať o ženách a vnútornom ženskom svete.“ A ešte o sexe! Tak ako to robí Matkin (už toto priezvisko má odkazovať na ženský element). A že hlavní mužskí hrdinovia z týchto kníh majú až podozrivo triezvy nadhľad čo sa vecí vzťahov týka, tak netypický pre mužov. Priam introspektívny. Podľa zaužívaného klišé, my muži sme skôr plytkí. Teraz vo mne mužská hrdosť protestuje: to akože niektoré veci, zo sveta citov a psychiky vedia ľudsky pomenovať a vysvetliť iba ženy? Hej? Túto „konštantu“ určite vymyslela žena! A dokazuje to, že ženy nám mužom, ešte stále málo veria. V niektorých veciach teda...
Ale nakoniec mne je to vlastne jedno. Či Matkinove knihy (a aj rady v citovej poradni pre nemenovaný denník) píše muž alebo žena. Dôležité je, že píše zaujímavo. Že vie ako an to. Zábavne a zároveň rozumne a k tomu moderným štýlom so sviežimi prostriedkami súčasného jazyka. Akurát sa neviem zbaviť dojmu, že jeho/jej hlavní hrdinovia ako keby ani neboli z tohto sveta: uponáhľaného, nudného, všedného, rutinného bez kvalitných bonmotov a replík vhodných na danú situáciu. Toho nášho, slovenského sveta. Presnejšie veľkomestského, kde Matkin najviac „múti vodu.“ Situácie o ktorých píše Matkin sú mi/nám známe – citové vydieranie, sklamanie a zlosť, podvody a podrazy, neopakované city, arogancia a nadutosť verzus bezhraničná naivita či slepá dôvera, správni a nesprávni týpkovia a femme fatale a cundry, atď, atď. – ale jeho hrdinovia, tak ako sa prejavujú, ako keby boli z nejakého iného paralelného vesmíru. Neviem, možno je to iba tým, že sa nepohybujem (ani väčšina mojich známych) na rovnakých miestach a akciách ako Matkinove prototypy. Typologickú množinu jeho hrdinov do istej miery vysvetľuje fakt, že sú z middle class alebo upper middle a najmä z veľkomestského prostredia. Výsek spoločnosti ktorý autor dobre pozná a s ktorým dokáže pracovať. Či už podľa reálnych osudov, ktoré okolo seba videl a vníma alebo podľa vlastnej tvorivej licencie. Až na charakter (v tejto oblasti sa Matkin vždy dokonale vyšantí) sú hrdinovia a hrdinky so zaujímavými menami a prezývkami skoro bez chyby – mladí, úspešní, atraktívni, spoločensky aktívni a intelektuálneho zamerania (ani ich rodičia neokopávajú na poli zemiaky, ak viete čo tým myslím). Len nie vždy šťastní a happyendoví. Takmer to pripomína seriál Sex v meste. Zameraním a štýlom (určite sexom) a možno aj nereálnosťou postáv. Lebo poznáte okolo seba takých ľudí? Ktorí vás ovalia múdrosťou akú trebárs použila Hysterka: „Každý vzťah je ako kára. Jeden ju ťahá a druhý sa vezie.“ Hm, pravda, bohužiaľ, ale poznáte v reáli takýchto ľudí? Čo takto hovoria? Naozaj? Dialógmi a inteligentnými vsuvkami, bonmotmi, múdrosťami a odkazmi na už načítané autor pripomína skôr Woodyho Allena, hoci Matkin je v tomto smere menej paranoicky ukecaný. Našťastie.
Ale to vlastne netreba riešiť. Vplyvy a tak... Matkin je Matkin a basta. Je fajn, že je. Nech je kto je. Či už v sukni alebo kraťasoch. Z pohľadu čitateľa sa treba tešiť na to, že má autor-autorka v zásuvke ešte dosť sviežich nápadov, že tú zásuvku nedrží pod kľúčom, že je fajn kým dokáže (ten citovo-vzťahový) odpozorovaný svet okolo seba transponovať do fiktívnych, ale tak dôverne známych príbehov. Silným tromfom Matkina je, že dokáže všetky tieto veci správne identifikovať, pomenovať, nenásilne sa z nich vysmiať ak treba a vôbec opísať ich tak, že sú nám dôverne blízke a známe a pýtame sa sami seba sakra, ako to že ma toto ešte nenapadlo? Že som na to sám neprišiel? Dívať sa na svet Matkinovými očami je nielen zábavné ale aj poučné z hľadiska ľudskej vzájomnosti. A tak sa idem dívať. Ešte mám asi dvanásť kapitol. Bude to pekný koniec dňa.
P.S. Vďaka Mikuláš!
