Keď mám to šťastie a natrafím na dobrý, vydarený muzikál, okamžite po standing ovations mám chuť ísť a povedať hercom a spevákom, že si kvôli nim musím obliecť kabát. Obrazne. Lebo mi zimomriavky naskákali z toho, čo práve predviedli. Nikdy to neurobím. Som dosť hanblivý a okrem toho aj nevýznamný. Tak aspoň takto na diaľku, páni umelci! Blahoželám!
Pred týždňom (nedeľa 28.10) som mal to krásne zimomravenie na Novej scéne. Vďaka „Židom“ z Anatevky. Mariánovi Slovákovi a tým ďalším. Fidlikant na streche je muzikál, ktorý už obehol svet aj Slovensko a ktorý ma naozaj dostal. Je zo série tých počinov, o ktorých sa môžete ešte dlho potom rozprávať. A nielen s tými, čo ho tiež videli... A ešte som sa tak na diaľku, platonicky (ako je ženatým mužom už iba dovolené) zamiloval do Chavele. Tretej dcéry Tovjeho. Tá, ktorej sa zriekol, lebo sa vydala za Nežida. Neviem, ktorá herečka ju hrala (asi z Nitry), ale byť mladší, tak neviem-neviem... J
Keď som už načal muzikálovú tému, nevediem si rebríček naj- naj-, ale zatiaľ za najvydarenejší počin stále považujem Draculu. Dovtedy som si myslel, že klasiku Na skle maľované nič neprekoná. Draculu, označeného za „muzikál století“ som videl dvakrát, raz v Prahe a raz v Blave a hoci je už dávno po derniére, stále mám pred očami tú rozpohybovanosť po scéne, skvelých tanečníkov a ešte skvelejšieho Jiřího Korna v jeho trojroli, výbornú hudbu (často si doma púšťam pesničky, pozná ich už aj moja šesťročná dcéra), skvelých interpretov a fakt premakaný text libreta! Zúfalo zháňam toto muzikálové DVD-čko – vraj existuje. Možno ho za naj- považujem preto, že to bol prvý z „veľkých“ súčasných muzikálov (prvý český pôvodný!), ktoré sa snažili dobyť srdcia českých a slovenských divákov. Po Draculovi to už nikdy nebolo také veľkolepé a grandiózne. Nevidel som všetky muzikály, ale mám pocit, že tie podraculovské sa dosť priživovali na vlne záujmu, ktorú rozprúdila práve muzikálová interpretácia zdeformovaného mýtu o Draculovi. Našťastie som u muzikálového Draculu nehľadal pravdivý historický substrát, ale zábavu a tá bola par excellance! Zimomriavky a utlieskané dlane. Zrejme aj preto sa tento muzikál dostal na export (Nemecko, Poľsko, Švajčiarsko).
Z historickej (a literárnej) témy čerpal aj iný „megamuzikál“ Gróf Monte Christo, ale aj Krysař, Johanka z Arku (kde vraj zahviezdila Šoralová) či Golem a Kleopatra. Klasika je stávkou na istotu. Najnovšie sa vraj na pražské dosky čo znamenajú svet chystá Angelika. Ak už aj nebeží. Neviem, nestíham sledovať. A možno raz dôjde aj na Emmanuele. Xixi, o divákov by núdza nebola...
Z dejín čerpal aj pôvodný slovenský muzikál Kráľ David. Šiel hlbšie a reálnejšie do histórie, verný biblickej predlohe nerestného židovského kráľa. Nová Scéna už predtým úspešne vyskúšla biblické motívy v Evanjeliu o Márii a Jozefovi s jeho zázračným farebným plášťom. Kráľ Dávid nevynikol veľkoleposťou pražskej scény, ako Dracula, ale mne sa páčil. Pesnička o Betšabé (videl som Magdu Potančokovú namiesto Hasprovej, ale neľutujem!) mi aj po rokoch rezonuje v ušiach...
Bol som zvedavý aj na superstar Cmorika v divadle a tak Traja mušketieri boli povinnou jazdou. Hmm, dá sa, pobavilo, roztlieskalo, ale osvojenie si bryanadomsovského hitu All For One mi už pripadalo trochu účelné. Tak akurát na efekt. Keď to bolo dobré vo filme, prečo nie aj do divadla? Na originalitu „draculovcov“ to nemalo.
Nechcem hodnotiť všetky muzikály, nie som kritik, hohoho, ani zďaleka, iba ten konzument so zimomriavkami po tele, ako som písal hore vyššie, ale keď som pri téme, chcem dodať, že medzi tie vydarené rátam aj slovenský muzikál Neberte nám princeznú. Aj keď v závere prekračuje dejovú líniu známeho filmu. Bolo to spevavé, veselé, milé a vtipné! Objavom bola pre mňa mladá Nela Pocisková a prekvapením hlasový potenciál Csongora Kassaia. V duete so Sisou Sklovskou síce prerážal jej školený hlas, ale Csongora som v tejto polohe nepoznal... A k tým našim prebratým, so zahraničia, medzi úspešnejšie určite patrili Mníšky. Zrejme posledné zaujímavé dielo, ktoré sa hralo v priestoroch blaváckeho Istropolisu.
Mimo historických (Jack Rozparovač – Praha) a známych literárnych tém (Jekyll a Hyde, Hamlet – Praha) sú vďačné aj tie filmové. Výborný bol napr. slovenský muzikál Cigáni idú do neba (až ma dvíhalo zo sedadla, to nutkanie tancovať) či škandalózny Donaha (ten som nestihol, ale videl som zakázané fotky od kolegov foťákov z predpremiéry) alebo Jesus Christ Superstar (Praha). Zárukou úspechu sú aj hollywoodske motívy. Napríklad West Side Story (Brno), Hriešny tanec (Divadlo Aréna), Hello Dolly, Vlasy či Pomáda. Videl som iba posledne menované dielo. Snažím sa po čase spomenúť si na ten novinársky zájazd do Prahy (sponzorovaný Václavom Fischerom) a na niečo, čo by ma bolo fakt ale fakt muzikálovo zaujalo, ale okrem scénky s húpajúcimi sa svetlami áut (milovanie v autokine) už ani neviem čo...
A dočítal som sa, toť nedávno, že Bednárik, ktorý sa chystá do dôchodku a o ktorom sa tvrdí, že odštartoval éru muzikálov v oboch našich republikách, milovníkov tohto žánru ešte celkom neopúšťa. Chystá sa vraj na filmovú klasiku Spievanie v daždi. Na Novej scéne. A možno stihne aj Bedárov v slovenskej verzii v novostavbe SND. A v Prahe (čiže prišlo by to aj ku nám na Slovensko) by chcel ešte Monu Lízu a Carmen... Silné témy. Máme sa na čo tešiť. Na zimomriavky, ktorých nám nie je ľúto. Aspoň dúfam.
