Našťastie mi nikto nič nevyčíta. Dokonca ani manželka a ak, tak iba slovami typu: „Bože, že sa ti to chce. Takto sa ničiť po nociach...“ Je tolerantná! A ešte by mohlo protestovať moje telo, keď mu občas nedovolím dlho po polnoci zaspať, hoci ono už túži relaxnúť v polohe absolútne ležmo a nečinne. A aj oči by sa mohli sťažovať. Že im, či už cez deň alebo v noci (ako to vyjde), nedovolím vnímať aj iné krásy a či všednosti života.
Pravdou však je, že dlho nevydržím bez vážneho vzťahu.
Bránim sa, že toho nikdy nie je dosť, že som si na to zvykol od mala.
Že vždy sa dá objavovať niečo nové, zaujímavé a hlavne vzrušujúce v tejto oblasti. Vždy, vždy, vždy! A ja objavujem rád. Nechávam sa unášať novými objavmi, občas sa poteším rýchlym koncom, no väčšinou je mi smutno ak to stálo za to. Ak to bol pôžitok, nielen zážitok. To pravdaže dosť záleží aj odo mňa, na mojom výbere. Kedysi, keď som bol mladší som, priznám, „kosil“ naľavo-napravo, všetko čo prišlo pod ruku. Zvedavosť nedala. Bral som všetko, väčšinou však tie „ľahšie žánre.“ Skôr kvôli zábave ako kvôli zmúdreniu. Mladosť-pochabosť... Tam bola istota rýchleho odpútania sa od reality, môj spôsob úniku. Teraz som už prieberčivejší! Vždy na začiatku váham či do nového vzťahu vstúpiť alebo nie, či to stojí za to, či to nebude strata času. Informujem sa o NEJ, pátram po detailoch, nechávam si veru aj poradiť tými, ktorí JU už skúsili, ale stáva sa aj to, že je to láska na prvý pohľad. Stačí iba zopár dotykov, pár ohmataní či pohladení a som vo vytržení z očakávania. Mám v tom jasno: CHCEM JU! Musím ju mať, tak si ju kúpim!
Hovorím pravdaže o knihách. O čom inom?
Sú knihy, buď hrubé svojim obsahom alebo náročné tematikou či žánrom, ktorým hovorím dlhé vzťahy. Tie sa nedajú vstrebávať len tak narýchlo v autobuse, metre či po zastávkach alebo v lavičke na ihrisku (kým vaše dieťa hľadá rôzne atypické formy ako si ublížiť). No a popri týchto takmer „trvalkách“ či niekoľkodňovkách nemám problém prelúskať zopár ďalších kníh. Hovorím im ľahšie vzťahy. Buď sú tenšie a menšie, čo jednoducho znamená, že sa zmestia do tašky na plece či do batohu alebo žánrovo nenáročnejšie (komédia, sci-fi, detektívka, hi-fi čiže history fiction, atď.). Také, ktoré stačí iba vnímať a tešiť sa z rýchlosti deja, gradácie napätia či z nekončiacich vtipných postrehov.
Akosi sa mi vždy stáva, že nemám iba jeden vzťah. Knižný, literárny. Aj teraz, v tento týždeň, keď paralelne vážne „dvorím“ dvom náročnejším knižným dámam (Gold nad zlato od Hellera a objemnejšia Historička od Eleny Kostovej) som si stihol odskočiť. Najprv to bol prvý román Davea Barryho Veľké problémy, ktorý som „zbodol“ za niekoľko hodín a nasmial som sa pritom ako už dávno, dávno nie pri knihe. O deň neskôr som si do tašky zobral už dlho, dlho odkladanú klasiku - Kroniku vopred ohlásenej smrti od Márqueza. To, že metro trochu meškalo keď som dcéru nechal v škole bolo vlastne k dobru veci, lebo som sa začítal a kvôli tomu som doma takmer ani obed nestihol uvariť. Magický realizmus ma tiež dostal a večer som spolu s Márquezom hlavou krútil nad neuveriteľnou súhrou udalostí. A to som ešte zabudol na minulotýždňové poviedku od Grahama Greena v knihe Požičiate nám manžela? (objav v istom malom antikvariáte v Bratislave).
A popri tom všetko časopisy ako „jednohubky.“ Hlavne doma, na Slovensku, lebo tu v Bruseli dostať akurát nejaké české časáky. Za 2,70 eur. Dosť.
Niektorí z tých, čo ma lepšie poznajú sa ma aj pýtali, či mi to neprekáža. Takýto druh nevery. Do slova a do písmena. Vlastne, presnejšie by bolo od slova a od písmena. Neprekáža. V mysli akosi vždy prepnem na správnu koľaj, keď beriem tú-ktorú knihu do ruky. Knihy neprotestujú, nič nevyčítajú, sú stále prítulné a pohotové! Ale niektoré z nich mám aj nedokončené – napríklad Niečo sa stalo, od toho istého Hellera. Tam sa v tej depresívnej, priam negativistickej atmosfére a vo spleti vzťahov strácam, opäť a opäť a akoby nemám motiváciu tú knihu dokončiť. A ešte si spomínam, že ledva-ledva som sa prelúskal Idiotom. Od Dostojevského. Nemáte pocit, že je tam strašne veľa vecí navyše??? Akoby už vtedy románopiscov platili od počtu slov... Čo nie je pravda. OK, atmosféra doby úžasná, priam nepochopiteľná, ale dej plochý, zbytočné myšlienkové exkurzy do sveta vedľajších postáv, človek podvedome čaká nejakú pointu, priam katarziu ku ktorej treba v deji dospieť a... No, bol som dosť sklamaný a veru som si aj s úľavou vydýchol, že už je po knihe. Ktorú som iba zo zotrvačnosti a z úcty k ruskej klasike dočítal. A sú potom knihy na druhom konci spektra, ktoré hoci objemné, takmer ako biblia, nechcete aby skončili. Taký bol môj vlaňajší vzťah ku Pomste oceána od Franka Schätzinga. Odporúčam. Vrelo.
Ale dosť bolo slov. Písaných. Treba ísť niečo čítať (a nie iba blogy!). Je večer, idem dať malú spať a potom ma čaká Tracyho tiger od Saroyana, ktorý som si naordinoval včera. Vraj sa to číta samo od seba. Hmm...
