Na začiatku filmu sa smiala istá časť divákov filmu. Na scénkach z fiktívneho prostredia Kazachstanu. Zámerne zveličených a sparodovaných (natočených v rómskej osade Moroeni v Rumunsku - dedinčania si s chuťou zahrali, aj keď nevedeli o čom film bude!). Tieto scénky (o prostitútkach, krave v obývačke a pod.) boli hlavnou zložkou trajleru a splnili svoju úlohu - namaškrtiť divákov na film. Ktorý však vôbec nie je o Kazachstane. Táto stepná krajina je iba prelúdium. Britský komik Sasha Cohen ju použil (zneužil?) vďaka svojej staršej role fiktívneho kazašského novinára Borata Sagdijeva, ktorá ho už predtým preslávila.
Film je o Amerike. O Američanoch.
Borat, akože na požiadanie kazašskej vlády, ide filmovať Ameriku, aby sa jeho národ skulturalizoval a čomusi podučil. Borat prichádza do US a A ako hosť. Nepríjemný hosť. Hosť, ktorý si pred vstupom neutrie topánky do prahu slušnosti a korektnosti. Niééé! Borat vchádza do svedomia Američanov s topánkami plnými prachu neznášanlivosti, predsudkov, netolerancie a zosmiešňovania. Borat nikoho nešetrí! Drzo, s výrazom vecí neznalého a nevzdelaného grobiana (aký je rozdiel medzi retaired a retarded?) odkiaľsi zo stredu Ázie útočí na americkosť Američanov a obnažuje ich myslenie a cítenie v plnej „kráse.“ Či už ide o feminizmus, rasové predsudky, náboženský fanatizmus (pri scéne v kostole, kde darwinizmus dostával veselo na frak som čumel ako puk! - je toto možné?), prehnané vlastenectvo (ovácie preplneného štadiónu na rodeo pri zmienke o zabíjaní Iračanov), módne trendy a posadnutosť sexizmom a veľkými prsami (Pamela Anderson jako big idol), ale aj strach zo sexuálnych podtónov (americké vtipy, bozkávanie sa pri zvítaní, atď.)
Isteže, niektoré scény Sasha Cohen doviedol ad absurdum. Hotelová bitka dvoch nahých chlapov, z ktorých jeden predtým onanoval a je nechutne tučný, alebo takmerbývanie vo výťahu, demolačná návšteva starožitníctva, alebo vykresľovanie židov ako švábov či výkaly vo vreckovke s nevinnou otázkou pre domácu pani „A kde mám teraz toto zahodiť?“ Mám podozrenie, že takéto scénky boli zámerne vsunuté pre tú prvú časť divákov, ktorí sa smiali iba pri skreslených zmienkach o Kazachstane. Pre tých, ktorí si neuvedomili, že sa treba smiať na Američanoch. Alebo neveriacky krútiť hlavou.
Lebo hoci sa dá na filme dobre zasmiať, v konečnom dôsledku ide z toho smútok. Podľa mňa je toto pravé posolstvo filmu britského komika. Sám sa v závere filmu pýta, čo sa on, ako kazašský novinár za dva týždne o Amerike naučil? Aj si odpovedá.
Ak zoberieme vážne jeho ideu - Kazachovia (ako tí menej kultúrne vyspelí) chcú kultúrne poučky (Cultural Learnings) od Američanov, aby rozšírili svoje obzory - tak potom Amerika ako vzor je úbohá. No dobre, ale kde sa podel sen o krajine neobmedzených možností?
Silou filmu je jeho dokumentárnosť. Borat ako fiktívny novinár sa v krajine neombedzenej slobody slova dostáva naozaj všade - ku politikom, do televízie, na štadióny, do obývačiek ľudí. To je plus pre Ameriku a Američanov. Poznajú čaro a silu médií. Sú ústretoví. A otvorení. Aj preto je veeeeľmi zaujímavé sledovať ich tváre a reakcie na situácie, ktoré nie sú „kóšer,“ ktoré sa nepatria prihodiť a nepatrí sa o nich ani hovoriť (korektnosť musí byť aj v humore!). A Borat provokuje. Nemá zábrany hovoriť o „zakázaných“ témach. On sa na ne pýta naschvál! Na menejcennosť žien (Čože, u vás ženy smú šoférovať?), na to, akým autom lepšie zabiť čo najviac gypsies, vystrašene hovorí o krvilačných Židoch (čo ak opäť zbombardujhú Dvojičky?), privedie si neprijateľných ľudí do istých kruhov spoločnosti (černošká prostitútka na juhu US a A nemôže večerať v belošskej nóbl rodine). Borat zveličuje. Isteže. Ale zámerne, aby sme videli ako na to zareagujú bežní Američania. S ich pocitom nadradenosti voči zvyšku sveta. Vo filme to silne cítiť. Ich istotu, že sú oveľa lepší ako ostatní. V iných kútoch sveta. Sú?
Film o Boratovi je v Kazachstane zakázaný. Aj v Rusku. Ale možno to tak nezostane, lebo kazašský prezidentodiktátor Nursultan Nazarbajev povedal: „Túto snímku vytvoril komik, takže by sme sa na nej mali iba smiať.“ A kazašský týždenník Karavan napísal: „Cultural Learnings určite nie je protikazašský, protirómsky či antisemitský... Je to kruto protiamerický film. Je to najlepší film roka.“ Áno. Ak sa bežní Američania prestanú smiať iba na zmienkach o znásilňovaní medveďom v tomto filme pochopia, že zvyšok sveta sa smeje im. A to sa im môže zdať kruté. A začnú sa pýtať či oprávnene. Či sú naozaj oni „tí horší?“ Záleží od uhla pohľadu.
Borat zámerne poukázal na druhú tvár Ameriky. Prostredníctvom reálnych ľudí, ktorí tentokrát nič nehrali (iba s tou Pamelou nie som si istý…). Ich pózy a reči neboli vymyslené. To sa ani najlepším režisérom nepodarí. Borat poodhalil každodennú tvár Ameriky, tú o ľuďoch z metra a ulice, tú nehollywoodsku, menej nablýskanú, menej happyendovú, menej hrdinskú a senzačnú. Tak trochu si z nich „robil prdel.“ Alebo tak trochu viac. Možno sa po takomto zamyslení mnohí Američania budú cítiť urazení. Alebo pokorení vo vlastnom dome. Že ich niekto dobehol. Že ich ktosi zhadzuje z piedestálu najlepších a najsprávnejších. Neviem. Ale je veľmi dobré, že tento film nezakázali v Amerike! A že Američania naň masovo chodia.
Dávam im ešte šancu.
