Prečo sme my ľudia ľuďmi? Pripomína mi to refrén akejsi piesne... Nechcelo sa mi opäť púšťať do filozofických debát o tom ako sme s opicami mali spoločných predkov (tati, a kde sú teraz tí predkovia?), ani ju unavovať marxistickou teóriou o práci, ktorá človeka oddelila od iných primátov (ojoj, na to má ešte dosť času) a tak som sa ju pokúsil ohúriť (a odbiť) ďalším novým poznatkom.
„Vieš Emminka, my, ľudia, ale aj opice a iné zvieratká sme vlastne cicavce. To máme spoločné, že ako bábätká sa narodíme a pijeme mliečko od mamy, ale potom sú ďalšie veci, ktoré nás odlišujú...“ Zabralo to. Tá zmienka o cicavcoch. To zatiaľ ešte nepočula.
„Tati? Aj ty si cicavec?“ Aj som sa zasmial. Áno, som. „Aj maminka? Aj ja?“ Súhlasne som kýval hlavou. A potom to prišlo – roztomilá lekcia slovenskej gramatiky od roztomilého, takmer päťročného dievčatka: „Ak si ty cicavec, tak potom maminka je cicanka a ja som cicanček.“ Áno, má to logiku. V jej svete slov to nemá chybu!
Smial som sa dlho do vankúša. Nemôžem sa rehotať nahlas, aby sa nebodaj neurazila. Je to krehké stvorenie. Ha-ha-ha, že vraj cicanka... Hneď som ju pohnal, aby to oznámila Majke. Moja manželka (iba sčasti zapojená z vedľajšej izby do našej vedeckej diskusie) to až tak humorne nebrala. Kým som jej nevysvetlil, prečo jej dcéra oznamuje že je cicanka. Že to nikto z nás dvoch nemyslí zle. Jééj, tento novotvar si musím dať patentovať!!! Cicanka a cicanček...
Ako sa však poznám, zostane to napísané iba v tomto blogu. Ale aj to je viac ako nič, lepšie to aspoň elektronicky uchovať, než by to malo prachom zapadnúť (ako toľko jej iných výrazov a prerieknutí, ktoré sme si nestihli nikde zapísať a to čaro tej chvíle zostalo navždy stratené).
Týmto sa vážení cicavci, cicanky a cicančekovia s vami na dnes lúčim. Je už neskoro. Dobrú noc!
