Je to naše prvé dieťa a okrem niekoľko týždňov do roka, keď je u starých rodičov, ju vychovávame sami dvaja. Nemáme nijaký scenár či recept na správnu výchovu. Neriadime sa podľa „múdrych kníh“ o výchove dieťaťa (som rád, keď mi zostane čas na normálne čítanie!) ani podľa psychologických dokumentárnych filmov. Prosto, jej výchova ide tak akosi spontánne, v súlade s našimi znalosťami o svete a našimi pocitmi správna. Odkedy sa manželka zamestnala v nadnárodnej organizácii, trávim s Emmkou viac času ja. Cesta do škôlky a zo škôlky, chvíle, keď spolu zaspávame (bojí sa tmy a príšer), keď čakáme doma na maminu, alebo chvíle strávené spolu v detskom kútiku kníhkupectva vo veľkom obchodnom centre. Hoci nešetrím na jej adresu slovami „princeznička“ a „láska moja,“ správam sa ku nej ako dospelý. Aj sa tak s ňou rozprávam. Žiadne ťuťuli-muťuli.
Emmka sa veľa pýta. V jej veku je to prirodzené. A má neuveriteľnú pamäť. Snáď jej to dlho vydrží. Snažím sa nebyť v rozpakoch, keď sa ma na verejnosti pýta, prečo ja nemám prsia, iba maminka, prečo máme v črevách kakaničku alebo prečo sa ten ujo a teta milujú? Rozkošné je, že v jej ponímaní sveta dospelých je milovačka a bozkávanie to isté. Avšak pri návštevách známych u nás doma pôsobí divne, keď Emmka tým druhým výrazom prezradí, že sme sa včera bozkávali... No necíť sa hlúpo...
Ako každé dieťa v jej veku je fascinovaná animovanými rozprávkami. Aj vďaka nim má veľa otázok. Veľa sa pýta, veľa sa dozvie. Neviem jej síce dôkladne vysvetiť, či mimozemšťania sú dobrí alebo zlí (to by som chcel vedieť aj ja!) a prečo mi nemáme doma lietajúci tanier. Ani to, či nás Ježiško v izbe vidí, keď je strecha na dome (vianočná otázka). Ale snažím sa. V jej obľúbenom seriáli rozprávok o dinosauroch už v prvej časti malej dinosaurke umiera mamička, ktorá sa symbolicky zmení na oblak. Vďaka rozprávke sme sa dostali aj k téme smrti. Raz som jej povedal, že dinosaury už nežijú, že umreli dávno-dávno pred nami. „A čo sa s nimi stalo?“ Nuž, čo? Tak som jej opísal, ako po dopade veľkej kométy (Tati, čo je to kométa?) skoro všetky zvieratá zahynuli a potom sa vekmi zmenili na ropu, z ktorej sa vyrába benzín a tým mi kŕmime naše autíčko. Má bohatú fantáziu, ale toto akosi nechápe. „A prečo?“ pýta sa. „A čo je to ropa?“ Krmivo pre naše autíčko.
Aby som zostal verný aj jej svetu rozprávok aj realite, načrtol som jej kolobeh prírody. Benzín z áut sa mení dym, z dymu sa robia oblaky (o vodných parách jej poviem neskôr), z obláčikov padá dážď, ktorý pomáha rásť trávičke, tú spasú kravičky a máme tak mliečko. Dlhá cesta od dinosaurov ku mlieku...
Niekoľko týždňov mi s dinosaurmi dala pokoj. Ale nedávno sme sa vracali domov zo škôlky, ja som pozeral po šoféroch, ktorému z nich sa v poobedňajšej špičke uráči pustiť nás cez prechod a Emmka si všímala skôr tie autá. „Tatinko, dinosaury!“ zakričala nadšene. Nechápal som. Obzeral som sa, či mi neukazuje nejaký plagát či čo, ale nie. Prštekom ukazovala na autá, z ktorých výfukov sa teraz v zime nádherne kondenzovali spaliny. „Dinosaury, to sú dinosaury, aha tati, menia sa na obláčiky!“ Skúste v takej chvíli deťom protirečiť... Najmä keď si za to môžete sami.
