Takto nejako si predstavujem spoveď. Nemusí to byť v kostole a nemusí to byť u farára. Nie som katolík, takže nepoznám ten rituál v spovedelnici predelenej na dve časti. Viacerí do kostola chodiaci katolíci sa mi priznali (v priebehu rokov a pri rôznych príležitostiach), že spoveď je pre nich rutina: čosi priznám, čosi zatajím a viem, že za to budem musieť odriecť niekoľko zdravasov či otčenášov. Neviem. Týmto sa nechcem dotknúť veriacich ľudí, pre ktorých je moment konfesie sviatosťou! A spoveď ako prostriedok odbremenenia duše od všetkého čo ju ťaží.
Niekto sa prosto potrebuje vykričať (hoci aj na iných ľudí), niekomu na to stačí futbal v nedeľu poobede a niekomu krčma alebo chápajúci kamaráti. Alebo psychoanalytik, tam, kde je to samozrejmé. A pre ďalších je „vyventilovaním sa“ spoveď. Útočisko, útulok pre to, čo musí von, čo sa viac už v sebe nedá hromadiť. Nakoniec je to jedno (kde, ako a s kým), ak duša spozná moment úľavy, očisty.
Ale zistil som, a to už dávno, že jestvujú aj ľudia opačného formátu. Volám ich energetickí upíri. Neviem či si to uvedomujú (keď ste s nimi), ale dokážu z vás vysať akékoľvek nadšenie, radosť, potešenie, dobrý nápad a entuziasmus. Takí, ktorým o niečom poviete a oni to už dávno vedia, ktorí všade boli (a čudujú sa, že sa nad niečím vôbec nadchýnate), ktorí ako keby požrali celú múdrosť sveta alebo poznali všetkých dôležitých ľudí. Takí, čo vás raz-dva sfúknu. A zakaždým. Ťažko s takými ľuďmi komunikovať! Keď som čítal Harryho Pottera a došiel k časti s dementormi (tí, ktorí bozkom vysajú akúkoľvek radosť zo života) napadlo ma, že Rowlingová sa musí dobre vyznať v ľuďoch! Áno, dementori medzi nami žijú. Hoci nie tak strašidelní ako tí z knihy a filmu...
Aj preto je o to vzácnejšie stretnúť ľudí z opačného konca. Chápavých a láskavých. Ktorí ako keby do vás videli a tvária sa pri tom (čo tam všetko vidia) celkom vľúdne. Takí ľudia sú vzácni a možno je to druh na vyhynutie. Ak by som mal konkrétne menovať, na mňa tak zapôsobil Robert Fulghum. Najskôr literárne a potom aj osobne, keď sme sa stretli v Bratislave pri rozhovore. Iba pár minút spolu a ja som mal pocit, že pri ňom sa roztápam ako ľadovec na Sahare, že sa zlienim z kože ako had a bol som ochotný mu vyrozprávať o mne všetkulinko-všetko.
Ja taký nie som! Ani zďaleka! Hoci matka istý čas chcela mať zo mňa farára... Viem o sebe dosť vecí, ktoré ma diskvalifikujú na podobnú rolu. Aj preto ma vždy prekvapí, keď si ma niekto z okolia vyberie – a ani neviem prečo -, za obeť svojej potreby vyznať sa. Z... No, z hocičoho... Stalo sa mi to veľakrát. Či už to boli bývalé spolužiačky, kolegyne a kolegovia z práce, kamaráti z intráku, kamaráti na vojne a podobne. Mladší i starší. „Odzipsovali sa“ predo mnou až som nechápal... Čo robiť a ako sa tváriť pri nechcenej role bútľavovŕbenia? Historky o neverách, utajené problémy s drogami v rodine, pokusy o znásilnenie (zo strany potenciálnej obete), generačné konflikty, čiže odhalenia o rodičoch, etc. Ich dôverné intímnosti, ktoré som nikomu neprezradil. Ani teraz ich neprezrádzam, nemenujem, nekonkretizujem a po téme kĺžem viac-menej okrajovo.
Aj som sa zamýšľal, prečo v niektorých ľuďoch viem vzbudiť túto potrebu – vyrozprávať sa, preniesť časť ich bremena na mňa? Ak sa vám to tiež stáva, tak to poznáte. Lebo ja de facto nič nerobím. Nežiadam ich o to, nesondujem do duše, nevŕtam do nich a mám pocit, že im ani nepomáham. Nedávam rady, nepoučujem, neusmerňujem. Neviem to. A nemám na to právo! Kto som ja? Neviem, možno to bude mojim „ksychtom.“ A možno iba tým, že dokážem počúvať (a nevytárať ďalej). Že ich neodbijem pri prvej ponose a nedám im tak po nose. A že sa pri počúvaní netvárim zhrozene či vtipne, ani odsudzujúco či mentorsky. Že (akože a aj naozaj) prejavujem ľudský záujem. Raz, ešte za študentských čias sa mi stalo, že ktosi o polsiedsmej v sobotu večer zavolal na našu izbu. Vtedy sme na intráku v Mlynskej doline mali internú telefónnu sieť. „Chlapi sú svine!“ povedala. Akási Zuzana, ako som zistil. Mala hroznú depku, zo sklamania a tak, a v slabšej chvíli vytočila prvé štvorčíslie čo ju napadlo. V ten večer som chcel ísť do kina. Nešiel som. Do poltretej v noci som sa rozprával s neznámou Zuzanou, sediac na dlážke chodby. Už neviem o čom, ale potom mi poďakovala. Že som jej pomohol, že sa jej uľavilo. Dokonca sa aj smiala. A vtedy som mal dobrý pocit. Zo seba. Zuzka, ja tebe ďakujem! Aj takto po rokoch. Nech si, kde si.
Avšak po každom takomto „blízkom stretnutí tretieho druhu“ (bližší, osobný kontakt) sa vždy sám seba pýtam, ako to môžu vydržať farári, ktorí musia rešpektovať spovedné tajomstvo. Ako unesú v sebe toľko tajomstiev, bolestí, poníženia, strachu, hanby... Sú zhrození, prekvapení, udivení, vykoľajení? Asi áno, veď sú tiež ľudia, ale faktor viery určite zohráva silnú úlohu. Alebo lekári. A psychoanalytici. Tiež sa počas kariéry stretnú s nemožnými vecami. Ale tí sú za to (dobre) platení a tiež majú stavovskú etiku.
Raz som sa jedného známeho z USA, volá sa Chris, pýtal, prečo sú Amíci ochotní vysoliť aj 400 USD u psychoanalytika. Toľko prachov! Ako to vidíme vo filmoch. A za čo? Aby si otvorili dušu (a peňaženku!). Len aby porozprávali veci, ktoré si my u nás povieme trebárs pri pive so spolužiakmi, s kolegmi v práci alebo o nich klebetíme so susedmi. Chris sa vtedy túlal po Európe, mal akýsi pracovný úraz, pri ktorom parciálne ohluchol. Počul dobre, ale mal šikovného právnika a vysúdil milión dolárov. No ale späť ku téme. Chris sa na chvíľu zamyslel a povedal asi toto: „Vieš, počas môjho detstva sa naša rodina asi dvanásťkrát sťahovala. Za lepšou prácou a tak. Ja si napamätám na bývalých spolužiakov, vždy boli iní. A nikdy sme nestihli dôverne spoznať susedov. Ak som v práci kolegmi chodil na pivo, takmer nikdy žiadne dôvernosti. Keď ide o systém postavený na postupovaní v kariére, je problém urobiť si dobrého kamaráta keď vieš že ho možno budeš musieť trochu podraziť, aby si to lepšie miesto vo firme dostal ty a nie on. Preto dám psychoanalitykovi tie doláre. Je profesionál, vypočuje ma, chápe, vie poradiť a dá mi pocit, že vie kam z konopí...“ Hmm, zamyslel som sa nad tým a zistil som, že ťažko oponovať. Čo na to povedať?
Ale som rád, že u nás na Slovensku (aspoň v mojom okolí) to ešte stále platí s tými kamarátmi a kolegami pri pive (susedov z paneláku ani po troch rokoch po presťahovaní sa nepoznám!). Že sa dokážeme vyrozprávať a ak to načim aj potiahnuť za ten zips na duši, že nebežíme s každým divným snom, frustráciou zo šéfa či krivdou na duši za drahým znalcom psyché. Aspoň zatiaľ.
