Takmer každý večer si pri tomto rituáli spomeniem na Džejára. Áno toho. J.R. Ewinga z megaseriálu 70. a 80. rokov Dallas. Keď to prvýkrát u nás (Rumunsko) dávali, bol som ešte malý, ale pamätám sa, že vždy ma fascinovala tá scéna, keď intrigami nabitý Džejár prichádza domov na ranč v Southforku a prvé čo urobí je to, že príde k dobre vybavenému baru a naleje si do pohára whisky a slastne sa pritom zazubí. Alebo to bolo brandy? Prosto niečo dobré. Lebo vždy sa pritom tváril cool a happy. Neviem, možno to bolo iba scenáristické a režisérske klišé, veď scénu príchodu domov treba niečím vyplniť, ale na mňa to vždy pôsobilo tak snobsky, priam elegantne. Hmm. A možno to tak na mňa pôsobilo iba preto, že u nás doma sme nikdy honosne vybavený bar nemali a naši chlapi pili najmä domácu pálenku (načo zbytočne troviť na koňak?), ktorá mi smrdela a pili ju veru nielen po príchode domov.
Som teda snob? Rozmýšľam v súvislostiach ja a Džejár, keď si nakvapkám pár sĺz whisky, metaxy, citrusfernetu či becherovky. Pálenku ani vodku či borovičku nemusím. Som skôr na farebné ako na biele (nehovorím o ženách, s tými čo sa týka farebnsoti až také skúsenosti nemám). Metaxa je dosť drahá (a keď, tak treba odložiť pre hostí) a tak u nás doma víťazí citrónový fernet alebo gin podľa Bechera. Sú predsa dobré na žalúdok, no nie? A s trávením ja mávam problémy.
Som teda ožran? Neviem, možno niektorí z vás vybadajú u mňa prvé poplašné symptómy, ale musím povedať, že na všeobecne na alkohol míňam málo a za rok sa málokedy „zryjem.“ Neznášam totiž stav opice. Brr, nič hnusnejšie! Naposledy sa mi to stalo pred Vianocami, ale to bola pomaly obligátna „jazda“ na návšteve u kamaráta môjho švagra v pivárskej metropole Južných Čiech. Obaja sú vyšší a silnejší ako ja, viac znesú a s nimi celonočné rozprávanie nemôžem odbiť, vlastne odpiť troma pivami (môj bežný štandard na nejakom tom pivnom stretku).
Som zrelý na odsúdenie? Za ten šláftrunk už v podvečerných hodinách? To nechám na iných. Ja viem svoje. Myslím, že sám seba dobre poznám, aj svoje potreby a viem, čo a koľko mi škodí. Nech to znie akokoľvek alibisticky. Môj vzťah k horeuvedenému zvyku dať si panáka je skôr v rovine hedonizmu ako nejakej závislosti. Len si musím dať pozor. Lebo chlapi čím sú vraj starší, tým sú náchylnejší na takéto potešenie. Ale aj v tomto smere si môžem spomenúť na Džejára. Vlastne na herca Larryho Hagmana (75). Prepil si pečeň doslova a dopísmena a má to chudák „nahnuté.“ Bol/je to dobrý herec. Tak si pripime na jeho zdravie, páni.
Ale pozor, menej je viac!
Nežeby som bol na tom závislý. Apage satanas! Len mi to dotvára môj súkromný pocit, že rituálom odzátkovania fľaše, naliatia si len tak za náprstok, viac netreba, ovoňania liehu a pomalého popíjania s nohami vyloženými na stolík/operadlo pohovky či kresla sa môj pracovný deň skončil. Som doma! Blažený pocit! A doma si predsa môžem robiť čo chcem… Z tohto omylu ma rýchlo vyvedie moja dcéra, tá, ktorá sa už stihla vrátiť z WC a pýta si: a) rožok s maslom, b) cestovinky s tvarohom, c) zapnúť minimax, d) online vymaľovánky na počítači… A mám po rozkoši!
