Že práve čítala v našon najbulvárnejšom denníku čosi o nejakej našej moderátorke-herečke-speváčke (neviem), ktorej muž odchádza na rok služobne do cudziny, ale že je všetko OK, lebo majú harmonické manželstvo (fakt relevantná informácia pre verejnosť…). „Čo je to harmonické manželstvo?“ pýtala sa ma Majka, zarazená skutočnosťou, že niekto s tým vôbec ide na pľac. „Čojaviem… že nepijem a ťa nebijem, a ty ma nepodvádzaš,“ odpovedal som s pokusom o vtip. „Asi tak,“ prisvedčila mi.
A napadlo ma/nás, že obyčajní ľudia, v tejto súvislosti manželia, sa ani nezamýšľajú nad tým, či je alebo nie je ich spolužitie harmonické. Nekladú si zbytočné otázky, či by mohlo byť viac harmonickejšie a ako to asi dosiahnuť. Obyčajní ľudia proste berú veci tak ako sú, s tým čo im daily live prinesie, či už je to dobré alebo menej dobré. Lebo myslím si, že keby som sa každý deň pýtal, či je medi nami dosť harmónie, určite by som našiel nejaké nedostatky, škvrny na čistote vzťahu. A čo? Treba mi to? Veď by som bol za chvíľu zrelý pre psychoanalytika. Netreba. Pichať zbytočne do osieho hniezda.
Ale je pravda, že horeuvedenú harmóniu občas naruší nejaká tá hádka a je jedno kto je na vine. Čítal som, že psychológovia dokonca odporúčajú sem-tam pohádať sa. Ale vraj sa treba hádať konštruktívne. To neviem. Lebo ja po každej hádke mám blbý pocit. Zo seba aj z mojej nežnej polovičky, ktorá keď sa hádame nabetón nie je nežná a vôbec zo vzniknutej situácie. Nemám rád hádky.
Rozvodotvorné momenty u nás bývajú hlavne vtedy, keď kúpime nejaký nový kus nábytku (Ikea style a podobne…) a ja ho potom doma montujem. Ha, ja a šroubovák! Priznávam, že nie som zrovna technický typ, že návody na použitie a technické smernice sú pre mňa druhou najnenávidenejšou literatúrou (po zákonoch a paragrafoch, ktoré občas musím prekladať, brrr). Majka ma vie pochváliť aký som šikovný, ale vždy ju rozzúri keď mi to trvá dlho. Tá montáž. No a čo? Ja budem aj polhodinu čumieť do výkresu, kým každý závit mojej mysle pochopí čo a ako, kde treba akú skrutku a kde skrutkovač použiť. Nemávam inžinierske sny. Remeselnícky povedané mám obe ruky ľavé, čím nerobím česť môjmu otcovi, známemu stolárovi v Nadlaku a ani dedkovi, za ktorým všetci z našej uličky chodili, aby im opravil alebo vyrobil veci.
Táto nedokonalosť mojej osoby, ako hovorím, vie občas moju ženu dohnať do zúrivosti. „Čo sa s tým toľko papreš, sakra?“ kričí na mňa po hodine. A ja ak niečo v tvorivom procese neznášam, je kritika (najmä ak je podľa mňa nemiestna). A v tej chvíli máme po harmónii… Ešteže je aj taký nábytok, ktorý sa dá kúpiť v kuse, ucelený a už ho len oprieť o stenu…
Myslím si, že najhoršie to medzi nami hrmelo pri montáži počítačového stolíka, ktorý mám teraz práve pred (a pod) sebou. Kovová konštrukcia v pohode, to som zvládol, ale montáž zásuvky s bočnými koľajničkami a hlavná doska pod PC, to bol horor. Vyše poldruha hodiny som dumal, ako doriti to mám nainštalovať, kým som prišiel na to, že výkres musí byť nesprávny. A bol! PC-stolík Made in China. Pri preklade návodu do slovenčiny zrejme niekto použil arménsko-grécky slovník… Až na druhý deň, keď som sa vybral do Tesca (pozrieť si ako to má byť správne zmontované) som prišiel veciam na kĺb, ale to sme už boli na vojnovej nohe a obaja nafučaní a nasratí a urazení a tichá domácnosť. Padli medzi nami tvrdé slová, ako ešte nikdy. No, ale tu sme, stolík funguje (iba tá zásuvka trochu trčí do priestoru, no a čo?), veď aj vďaka tomu píšem blogy… A pre kus nábytku sa hádam nerozvedieme, že? Naša manželská medzidruhová harmónia prežila ďalšiu skúšku.
A dúfam, že aj prežije. Lebo Majka mi dnes večer vyčítala, že čo som to za chlapa, keď som za celé leto nezohnal murárov, ktorí by nám strop na chodbe znížili sadrokartónom… Našťastie ale nepoužila obľúbenú frázu: „moji bratia by si to urobili sami.“
A ešte rozmýšľam, že by som jej mal dať prečítať tento blog. Pre istotu. Lebo je o nás o oboch. Ale mám dobrý argument. Už zaspala. Kým som ja písal. A ja ju nebudem predsa zo spánku budiť. Čo keď tým naruším našu manželskú harmóniu?
