To ale zrejme ešte dlho nebude pravdou. Usudzujúc podľa mojich balkónových bratislavských zážitkov. Máme balkón na ulicu, každý môže vidieť čo tam robím. Napríklad že vešiam prádlo. Táto činnosť vždy bola na smiech mužom z neďalekého baru, oproti. Sedávajú tam na terase, vedú silácke reči podobné ich hrubokrkému zovňajšku, vtipkujú o dianí na ulici a šľak ma ide trafiť z toho, že vždy keď ide v telke nejaký zápas vyložia bedňu na ulicu a celá street musí poznať priebeh zápasu. Aj s ich vulgarizmami. Som rozumný muž a tak viem, že takýmto jedincom, ktorí nechodia do práce a určite ani doma žene nepomáhajú, je zbytočné ukazovať z balkóna vztýčený prst a iné gestá alebo zakričať im naspäť nejaké to sprosté slovo. Nech sa smejú – akože na mne – kým im mechúr nepukne. Ignorujem ich a veselo vešiam ďalej. Prádlo, pravdaže. Hoci...
Situácia je taká, že mám šikovnú manželku a hoci som začal zarábať skôr ako ona, postupne sa dopracovala k džobom, kde ju platili a platia oveľa lepšie. No a čo? Mám jej závidieť? Mám sa kvôli tomu od ľútosti či od urazenej mužskej hrdosti alebo ješitnosti opíjať, či čo? Nie. Načo? Postupne u nás doma nastala prirodzená výmena stráží, ktorá sa ešte viac zvýraznila tu v Bruseli. Kým ona euroúradníči za eurá ja sa starám o domácnosť. Chodím s malou do a zo školy, trápim sa z jej prvými úlohami, vybavujem drobné nákupy, upratujem a najnovšie som sa začal učiť variť. Som ten, komu Francúzi hovoria homme au foyeur – muž v domácnosti. Mne sa to zdá normálne. Že to takto funguje. Že preberám na seba kus zodpovednosti. A prirodzené. Rodina si má navzájom pomáhať.
Našťastie nie som sám s podobným „osudom“ a tak viem, že nie som žiadnou anomáliou či predzvesťou návratu matriarchátu. Tu v cudzine, v škole, kde chodím s našou dcérou sa stretávam s viacerými „mužmi v domácnosti.“ Ktorých manželky pracujú. Z reči do reči zisťujem, že aj oni doma upratujú, varia, robia nákupy, musia sa s deťmi hrať a venovať sa ich úlohám. A všetci to považujú za prirodzené. Toto obrátené garde úloh. Len mi minule pripadalo divné, že mi to nepripadá divné, keď sa dvaja chlapi rozprávajú o plienkach...
Mnohí známi – pravdaže muži – mi napísali či odkázali čosi v tomto duchu: „Tiež by som to bral. Aby žena na mňa robila a ja som bol doma...“ Nuž, kto ako. Ja mám pocit zodpovednosti a snažím sa nebyť nadarmo. A tak potom moje „doma“ vyzerá aj nasledovne. Kým sa Emmka ráno naraňajkuje (raňajky treba pripraviť a zabaliť desiatu) zapnem práčku. Prádlo som si prichystal a roztriedil už večer predtým podľa vzorca biele – čierne (+ sivé a modré) – červené (+ ružové a oranžové). Čoho je najviac tým nakŕmim práčku. Kým sa vrátim z jej školy je dokrútené a môžem začať vešať – našťastie tu v okolí žiadnych hulvátov nemám, čo by tento úkon zosmiešňovali. Pri vešaní prádla vám dám jednu dobrú radu (od mojej mamy): najskôr dobre zatrepte a až potom zaveste prádlo. Rýchlejšie sa to usuší (pri preplieskaní uniknú do vzduchu milióny mikročastíc vody) a ľahšie sa žehlí. Verte mi! Žehlenie aspoň raz do týždňa. Ale o tom som už blogoval, že aj muži žehlia, tak netreba opakovať. Len pripomeniem, že zo všetkých domácich prác je to pre mňa najviac relaxujúce.
No a potom varenie... Manželke dobre padne, keď večer príde domov a nemusí rozmýšľať čo do hrnca. Varím ešte stále podľa scenára: recept z počítača, zhľadúvanie či mám všetky ingrediencie a potom obavy, či to dopadne dobre. Som stále amatér. Zatiaľ som však nič nevyhodil a to pripálené sa zjedlo. Pri varení je najväčšou nevýhodou nakopený špinavý riad. Zišla sa mi ďalšia rada od mamy, ktorá znie asi takto: „Kým varíš, postupne umývaj to, čo už nepotrebuješ...“ Dnes nám vychádza v ústrety myčka riadu, ale naozaj, prestávky počas varenia sa dajú zmysluplne využiť. Dvakrát do týždňa vysávanie. Postupujem pritom podľa pravidla čistenia strojov tak, ako nás učili v mechanickom ateliéri na strednej, kde sme sa hrali na sústružníkov: „Pamätajte, mašina sa vždy čistí zhora dolu!“ Pamätám. Začínam spálňou, kde naozaj iba prespávame, potom detská (najskôr ale treba pozberať drobné hračky a ich súčiastky), hosťovská, chodba, kuchynka a až potom obývačka a jedáleň v jednom, kde je počas dňa náš najhojnejší výskyt. Tomu aj zodpovedá vyšší počet omrviniek, papierikov, roztrúsených hračiek, atď., ktoré treba zlikvidovať. Nemám rád vysávanie (a najmä utieranie prachu k tomu patriace), ale bordel na dlážke ešte menej. Najpomalšie sa upratuje v kúpeľni. Ženy, preboha načo potrebujete toľko flakónikov, túb, krabičiek, fľaštičiek a taštičiek? Kto to má furt prekladať a ukladať späť? Zdržiava to. Už teraz sa desím, že čoskoro k tomuto arzenálu začne pribúdať dcérina kozmetika.
Občas, keď som takto vo švungu domácich prác ma napadne, že oveľa ťažšie to mala moja mama. A iné mamy jej generácie. Chodila do práce a popri tom musela robiť aj všetko ostatné. Variť na šporáku, kde bolo treba rozložiť oheň (narúbať drevo, doniesť triesky, atď.). Až neskôr sme (u nás v Rumunsku) objavili čaro spotrebičov ETA. A šoky z účtov za elektrinu. Varenie bolo o to zložitejšie, že v čase keď som vyrastal v Rumunsku z pultov záhadne mizli potraviny. Bolo ich stále menej a menej. Pamätám, že vtedy boli pre mamu najvrúcnejším želaním dostupné polotovary, z ktorých sa dá urobiť rýchly a dobrý obed (aby jej zvýšil čas na iné práce). Namiesto vysávača sme dlho-predlo používali cirokovú metlu, praker na koberce (tak som trénoval svoje „bojové umenia”) a obyčajnú handru. Žehlila po večeroch v obývačke na drevenom stole, prala v kúpeľni (v lete v korýtku vonku na dvore) väčšinou v rukách a keď sme kúpili práčku, najskôr bolo treba do nej zohriať vodu a pri vkladaní do bubna dávať pozor, aby nepotriasla. Myčka riadu bola utópia a vlastne aj chemické čistiace prostriedky, lebo doma sa všetko recyklovalo (mastnota z riadov sa ušla kŕmnym ošípaným). Okrem toho musela ešte stíhať práce v záhrade, ktorých nikdy nie je dosť, lebo nielen čert, ale ani príroda nespí (treba stále čosi plieť, okopávať, trhať, polievať). Popri tomto všetkom (vstávala prvá a líhala spať posledná) vždy mala pocit, že nestíha upratovať, šiť a zašívať čo treba a venovať sa našim úlohám a problémom dospievajúcich chalanov. Pri telke, ak sa vôbec ku nej večer posadili, aj ona aj oco pravidelne zaspávali. Môžem povedať, že až teraz po rokoch naplno oceňujem a hlavne obdivujem mamu, že to všetko zvládla. Že sa nikdy nesťažovala.
Moje domáce a naplno technizované a zautomatizované práce mi v porovnaní s tým, čomu musela čeliť moja mama pripadajú celkom banálne. Hoci mnohým iným chlapom ešte stále smiešne. Keď ženskú robotu robí chlap. Ich problém. Idem variť. Dnes to bude rizoto.
