7. júl 2005, Bukurešť. Horúco, hoci už bolo sedem večer. Prišla s polhodinovým meškaním, s pestúnkou, ktorá tlačila kočík s malým pokladom. Galantní muži ženám meškanie musia ospravedlniť a tak som objednal nové cappuccino, aby ho mala teplé, dal som jej ružu, aby si o Slovákoch nemyslela, že sú „burani“ a balík pampersiek pre vtedy polročnú Lizucu. Nepatrí sa chodiť s prázdnou rukou…
Je to dlhý životný príbeh. Adriana je bývalá univerzitná profesorka, autorka kníh pre deti a hoci už poberá dôchodok, stále chodí prednášať na vysokú školu rumunský jazyk a literatúru. Ovláda päť jazykov a ovláda aj umenie trpezlivosti. Veď na svoje dieťa čakala niekoľko desaťročí. „Vždy som snívala, že budem mať rodinu a plný dom detí,“ povedala mi. Osud zariadil ináč. Jej dedko bolo pravoslávnym farárom na juhu Rumunska a po druhej svetovej vojne pomáhal v rodnej dedine zakladať národno-agrárnu kresťanskodemokratickú stranu. Krátko na to sa však k moci dostali komunisti, ktorý nemali radi farárov a ani opozičníkov. Rodina niekoľko rokov o dedkovi nič nevedela, do jeho domu sa nasťahovala milícia a Adriana, vtedy ešte slečna, mala cestu zarúbanú k vyššiemu vzdelaniu. To si dorobila až neskôr, keď Elena Ceaušescu, manželka bývalého prezidenta skonštatovala, že Rumunsko má málo žien-vedkýň. Medzitým sa aj vydala, ale: „rozviedla som sa, aby som mužovi neprekážala v kariére. Bol jadrový fyzik a ja z ostro sledovanej rodiny.“ Potom už nijaký iný manžel nebol a ani deti, ktorá tak chcela. V sedemdesiatych rokoch sa dočítala o umelom oplodnení a odvtedy mala jasný cieľ. Verila, že v dobe, keď Ceaušescov režim zakazoval potraty (od roku 1968), bude jej žiadosť vnímaná pozitívne. Neuspela. Opakovane. Podobne ako pri pokuse o adopciu cudzích detí. Lebo žila sama. Šanca prišla až po revolúcii v decembri 1989. Prvý pokus bol svetovoznámy doktor Severino Antinori, ktorého talianska tlač vďaka úspechom pri umelom oplodňovaní prezýva „otec detí, ktoré sa nemohli narodiť.“ Antinori bol však veľmi drahý a neveril, že sa Rumunke podarí vynosiť živé dieťa. Druhým pokusom bola klinika v Temešvári, kde sa v roku 1995 narodilo prvé rumunské dieťa zo skúmavky. Odhovárali ju. Vraj vo veku 57 rokov je to veľké riziko. Po desiatkách prosebných listov doctor Munteanu jej vyšiel v ústrety. Začal s hormonálnou liečbou na potlačenie menopauzy. Až potom nasledovalo umelé oplodnenie. Neúspech. Adrianu ani to neodradilo. Hoci každý rok jej uberal z šancí na materstvo, skúsilo to do tretice, doma v Bukurešti. Po deviatich rokoch liečby sa stal zázrak. Trojica vajíčok oplodnených in vitro sa v jej maternici ujala! Vysoký vek však nešlo oklamať a tak nakoniec z trojice embryí, zostali iba dve (obe dievčatká), pričom to menšie zaostalo vo vývoji a v siedmom mesiaci odumrelo. „Veľmi som plakala za sestričkou Lizucy, a hoci soms a o to posledné veľmi bála, bojovala som, aby sa narodilo zdravé,“ priznala. To sa v januári 2005 pod prísnym monitorovaním lekárov podarilo. A fotky Adriany a jej vytúženého dieťaťa obeleteli svet.Pamätám si na diskusie ľudí, keď táto správa došla ku nám. Niektorí jej s dojatím fandili, viacero však bolo takých, čo ju odsudzovali. „Bláznivá, stará ženská,“ hovorili. „Umrie a čo bude s deckom?“ Silný argument. To isté sa dialo v jej okolí, hoci teraz ju vraj ľudia zastavujú na ulici a potriasajú jej rukou. Adriana tvdí, že má vôľu a silu žiť aj za troch. „Po pôrode som omladla,“ povedala mi s úsmevom. Jej tvár plná-plná vrások tomu protirečí, ale dôležitejšia je vraj psychika a to, nakoľko sa človek sám cíti. Adriana myslí aj na budúcnosť. Malá Lizuca zdedí jej dom po rodičoch a aj jej jednoizbový byt v Bukurešti. A vie, že ak by sa jej niečo stalo, Lizuca má až štyroch krstných rodičov, ktorí by si ju prisvojili. „Pozdravte tam u vás na Slovensku,“ povedala mi „ a odkážte ženám nech sa ničoho v živote neboja.“ Tak odkazujem
