Tak ako každý z veľkoklubu rodičov, ani ja nemám recept na správnu výchovu detí (teda zatiaľ only one), ale akosi intuitívne tuším, že rodičia by mali byť pohotoví a zásobovať svoje ratolesti vhodnými a uspokojivými odpoveďami.
Už som s Emmkou dávnejšie prebral napríklad otázku dinozaurov a ich výhynu (kto chce, môže look na staršiu vec: O dinozauroch z výfukov), polmesiaca ako vesmírneho javu a náboženského symbolu, rodenia detí (z bruška) alebo záležitosť prečo chlapci nechodia s chlapcami (O tom, čo je /a či je to/ správne). Sú chvíle, keď som na seba hrdý, ak a ako viem správne alebo hodnoverne a pritom poučne-vysvetľujúco odpovedať. Kdesi v kútiku duše verím, že si to ona kdesi v kútiku mysle uloží do správneho foldera. Že jej to bude k dobru.
Dnes ráno (vlastne doobeda, lebo zas sme spali do desiatej) sa ma opýtala, ako sa rodia deti so zdôraznením ako sa dostanú do bruška. Šikovne som sa vyhovoril (občas aj to treba), lebo si myslím, že toto by sme mali prebrať spolu s manželkou a dohodnúť si nejakú common strategy. O semienku a vajíčku a tak... Je vo veku (takmer 6), keď už pri prezliekaní, napríklad na kúpalisku, nechce, aby jej chlapci videli pišuľku. Prvá fáza uvedomovania si ženskosti je v plnom prúde.
„Tati, prečo nemám prsia ako maminka?“
Toť minule... „Neboj sa, počkaj pár rokov, až narastieš,“ upokojil som ju. A ďalšiu otázku, prečo vôbec majú ženy prsia, som už podvedome očakával a tak som mal po ruke odpoveď o tom, že malé bábätká ešte nevedia papať a maminka im dáva mliečko. Hneď na to sa pravdaže pýtala prečo aj tatinkovia nekŕmia bábätká svojimi prsami a tak som sa opäť musel šalamúnsky vykrútiť.
„Tati, prečo musí byť noc?“
Vysvetlenie o stredaní slnka a mesiaca ju trochu zaujalo (to už dávnejšie), ale teraz insistuje po detailoch. Boli sme práve vonku a poruke neboli didaktické pomôcky ako lopta, tenisová loptička, vrchnák z fľašky či trebárs odtrhnutá hlava z bábiky. Tak som zovrel päsť a vysvetľoval: „Pozri, toto akože je slnko, dobre? A tvoja rúčka (pästička) je planéta, ktorá sa stále krúti okolo neho. A ešte sa každý deň krúti okolo seba. Aha takto (zatočil som sa). Takže raz je tvárou k slniečku (nastavili sme tváre k slnku) a raz má slnko za hlavou (otočili sme sa), no a vtedy Zem slnko nevidí a preto je noc. Ako keď zhasneš lampu.“ Asi jej to postačilo. Na chvíľu.
„Tati, čo je to po rusky?“
Otázka po mojom vysvetlení, že tá teta z parku nehovorila po česky, ale po rusky. V tomto kúte Bruselu na ihrisku a v parku stretávame viac cudzincov ako domácich. Aňa je z Ukrajiny, vydatá za Američana mexického pôvodu a majú roztomilé dvojčatá. „Ruština je reč, ktorou sa hovorí v Rusku.“ Myslíte, že koniec? Ha! „Čo je to Rusko?“ „Veľká krajina, oveľa väčšia ako Slovensko a tam hovoria týmto jazykom.“ „A ty prečo vieš po rusky?“ Neviem! Za polhodinu som namáhaním sivých závitov oprášil celú svoju biednu zásobu ruskovo jezika... Do hodín zemepisu má síce Emmka ešte poriadne ďaleko, ale nezaškodí vedieť, že sú aj iné krajiny (okrem tých, ktoré už pozná).
„Tati, prečo ja nie som chlapec?“
Uuups, tu som opäť na tenkom ľade. Toto mi hovorí s výčitkou v hlase, vždy keď jej rozčesávam vlasy (a snažím sa nenadávať). Tu mi asi chýba patričná jemnosť alebo skôr skúsenosť. Nechápem ako sa za jednu noc, za niekoľko hodín, môžu jej jemné vlásky tak tuho zlepiť dokopy! „A chcela by si?“ kontrujem protiotázkou. A potom vymenovávam rôzne výhody dievčenstva (na úkor chlapcov) od pekných šatočiek až po iné výmysly. Až raz budem mať syna som zvedavý, čo budem jemu zdôvodňovať opačným smerom...
„Tati, čo je to kel?“
Trochu zmätená. Občas začuje nadávku nás dospelých „Dokelu!“ a to si nevie spojiť s akousi zeleninou. „Niečo ako kapusta, ale menšie,“ vysvetľoval som jej dnes večer. Pred zaspaním chcela rozprávku, z tých mojich vymyslených (dnes to bolo o cibuľke Čipolíne, čo smrdela a preto ju nikto nechcel, ale všetko sa dobre skončilo) a posplietal som v nej rôzne druhy zelenín. Aj kel. Preto tá otázka. A ešte jedna z radu nechápavých: „Tati, ale veď Rebarbora je meno, také dievčatkovské! To nie je zelenina!“ No nezasmejte sa... A to sme aj uvažovali o mene Barbora pred jej narodením...
„Tati, ako kaká kentaur?“
Toto bolo tuším predvčerom. Odkedy sme na výlete v Bruggách vo vitríne jednej galérie videli sošku kentaurky (áno, kentaurka! mala prsia a bola celkom fešná), tieto mýtické bytosti jej nedajú pokoj. Hneď urobila spojenie s kentaurmi z Harryho Pottera („Ale to neboli ženy, to boli muži!“) a často sa ku téme vracia. Naučil som ju, že sa nehovorí „kentajur“ ale kentaur a že také tvory nežijú, že sme si ich iba vymysleli (a kultúrne nejak ľpieme na predstave symbiózy koňa s človekom). A keď som si myslel, že som odfajkol aj túto tému, bác, horeuvedená kvesčn. Na ktorú nemám odpoveď. Lebo len sa nad tým skúste zamyslieť. Kentaur má správanie človeka, hoci je vzadu trochu predĺžený a okopytovaný (ozaj, nosí podkovy?). Ako človek, pohľad spredu, a teda tvor mysliaci, cítiaci a spoločenský, by si po kakaní mal utrieť zadok – čo hlavne chcela zistiť moja Emmka (naliehame na ňu, že je to hygienicky dôležité) – a v duchu tejto logiky by mal nosiť so sebou kus papiera (väčší kus!). Alebo chodiť na kentaurie toalety (tie sa v mytológii nespomínajú). Ako zviera, pohľad zozadu, by fyziologický úkon vyprázdňovania mali kentauri konať automaticky, prirodzene. Tam, kde to príde. Í-ha-ha...
Pre mňa sa táto nevinná otázka stala dilemou. Možno jednou z tých v živote výsostne zbytočných, ale dilema. Má kentaur dosť dlhé ruky na to aby dočiahol na svoj zadok? Otázka pre seba samého. Hmm, skúste si predstaviť ľudské ruky, ich dĺžku a potom trup koňa, tiež jeho dĺžku. Trochu som zagoogloval, ale vyobrazenia kentaurov mi nepomohli. Aj-aj... S tým dosahom rúk. Emmka už na túto otázku aj zabudla, ale mňa stále trápi. Že som nevedel odpoveď. Asi prvýkrát v jej očiach som nebol ten suverén, čo všetko vie, čo jej všetko hravo objasní. A tak hádžem otázku do pľacu: viete ako kakajú kentaury?
