„Tati, a ty si sa kedy naučil bicyklovať?“ pýtala sa ma, kým som klusal pri jej ružovom bicykli v parku. Hmm, kedy? Oveľa, oveľa neskôr ako ona. Mal som asi 11 či 12 rokov, rodičia nemali čas aby nás to naučili a doma sme aj tak detský bicykel nemali. Málokto mal vtedy (80 roky, Rumunsko) doma detský bicykel... Dvojkolesový tátoš, na ktorom som sa naučil padať a jazdiť bol rumunskej výroby a čudného tvaru. Bezrúrový, predĺžené a zašpicatené sedadlo (takmer polmetra) a vysoké riadidlá zakrútené ako rohy (harleyky). Názov si už nepamätám, ale v tom čase to bol v Rumunsku veľký hit. Dobre sa na ňom skákalo, keď ste prudko trhli za riadidlá. Na Danovom bicykli (bratranec) jazdili deti z celej našej uličky. Najskôr dole svahom (jeden koniec ulice je mierne vyvýšený), lebo tak sme získali potrebnú rýchlosť a už stačilo iba naučiť sa ovládnuť rovnováhu a stúpať na pedále. Emmka sa narodila do inej doby a má bicykle dva. Jeden vďaka starej Portugalke, našej majiteľke bruselského bytu („Máte malé dieťa? Viete čo, nechám vám tento bicykel.“).
„No vidíš, už len preto sa nám sem oplatilo prísť,“ povedala s úsmevom moja žena, keď sme jej hneď po príchode domov zvestovali veľkú novinu. VEĽKÚ, lebo doteraz skôr ovládal bicykel Emmku ako naopak. Už doma v Bratislave sme to s ňou skúšali, ale nejak to viazlo. Vždy som sa bežiac pri nej zafučal a uštval ako pes. Bezvýsledne. Mňa pichalo v boku a ona plačlivo končila: „Keď ja to nevieeem.“ Už to vie. A vďaka tomu budeme na neďaleký parčík pred kostolom Saint-Michel spomínať iba v dobrom - málo ľudí, dobre udržiavané chodníky, žiadne prekážky. A stačili nám iba dva večery.
„Čo sa čuduješ, veď je celá po tebe!“ povie mi občas Majka keď nechápavo krútim hlavou nad tým, čo naša dcéra spáchala alebo nechce, bojí sa spáchať. No, je. Taká potatená. Má pravdu. Keď príde na to reč, vždy spomína na malej pôrod a na to, ako som jej zvestoval na koho sa Emmka podobá - ona ležala „ukrižovaná“ na pôrodnom lôžku po cisárskom reze a spinálnej epidurálke a nemohla ani hlavou obracať. Ja ako správny moderný muž som chcel byť pri pôrode a tak som videl (a nafotil) našu dcéru skôr ako manželka. „Na mňa,“ povedal som jej vtedy na otázku po kom je naše dieťa a žena dodáva, že to znelo ako ospravedlnenie. Nikdy by som neveril, že novonarodeniatko môže byť kópiou v malom svojho otca. Môže, verte mi.
Ale nielen fyzickou podobou je malá po mne (hoci oči a bradu má po kolesárovskom rode mojej ženy), v mnohom aj povahou. Napríklad ľútostivosťou a najmä režimom zaspávania. Mne strašne dlho trvá, kým zaspím. Môžem byť dlho do noci hore, čítať, písať či počítačovať a nič. Hľadám tú správnu polohu a prehadzujem sa aj polhodinu a viac kým prídem do „spišiakov.“ Malá takisto, na našu veľkú nevôlu, lebo uložiť ju spať znamená škrtnúť si najmenej hodinu z kalendára. A moja žena, tá by za päť sekúnd zaspala hádam aj pri práci so zbíjačkou... Zaspí bez problémov vo vlaku, v autobuse, v lietadle. Toto mohla naša dcéra zdediť po nej! A ešte zopár iných čŕt, napríklad vyššiu cieľavedomosť a ambicióznosť a z génov husté kučeravé vlasy a silnejšie zuby. Emmka je blondiačik po mne (ale nie „zlatovláska“) s jemnými vlasmi, ktoré len ťažko usporiadať do pevne držiaceho copu či vrkoča. Strapatá je raz-dva (ako ja). A mrzí ma, že aj zúbky má po mojej rodine. Nemá ešte ani šesť rokov, zúbky poctivo umývame, ale už päť jej mliečakov máme odložených. Ten posledný jej Majka vytiahla z pusinky včera (ja to nechcem robiť). Už sa veľmi kýval. Keď sa teraz doširoka usmeje, vyzerá ako keby pri tom bicyklovaní hrozne nabúrala...
Ale čo ma teší, že NEMÁ zdedené po mne a ani po manželke, je jej zvonivo-spevavý hlások. Vďaka ti svokra, vďaka švagriná! Tým smerom to bije.
Čo ma teší, že MÁ zdedené po mne, je vyššia miera empatie a všímavosť a špekulovanie nad vecami. Keby ste videli ako prežíva radosť či smútok vo filmoch či rozprávkach! Aj pri tých, ktoré jej vymýšľam (často). „Júúj, tatííí,“ píska od šťastia, smeje sa do vankúša, v extáze ma objíma (keď sa dej vyvíja dobre) alebo fňuká, keď nastala smutná časť rozprávky. Chápem ju, tie stavy dobre poznám (niekedy pri filmoch alebo pri silno umeleckom dojme zaslzím ani neviem prečo!), len mám z toho trochu strach, lebo v dnešnom svete sa skôr nosí pragmatizmus ako entuziasmus. Emmka, a v tomto ju podporujeme, na jej vek silno rozlišuje medzi dobrom a zlom, hoci ešte nemôže vedieť, že všetko zlé býva na niečo dobré a že snaha o dobro dokáže splodiť veľa zla. Až bude staršia, snáď to pochopí.
Aj napriek tomu, že som počas dospievania viackrát „dostal na bendžo,“ len preto, že som snažil byť ten správny či dobrý, našu dcéru učíme, že mať dobré srdiečko je dôležitejšie ako mať dobrý výzor (imidž), že občas pre dobro veci treba ustúpiť, aj keď je nám to proti srsti a že sa netreba báť dávať a rozdávať (napríklad iným deťom hračky, kúsky jedla, atď.). Robíme to v dobrej viere, že robíme dobre. Že empatia a asertivita nie sú iba hlúpe pojmy zo Slovníka cudzích slov.
Čomu sa tiež teším je fakt, že má vzťah ku knihám a časopisom. Ja som z našej triedy vedel prvý čítať a správne a kým iné deti nosili zo školskej knižnice rozprávky, ja som už „fičal“ na beletrii. Manželka detto a tak verím, že Emmka si tiež vybuduje správny vzťah ku literatúre. Zatiaľ jej pravidelne kupujeme detské časopisy a má z toho radosť a už má aj svoju prvú kolekciu kníh. Nejaké dúhové víly, ale to je jedno, lebo vie, že tie knihy sú iba jej, rád jej z nich pred zaspaním čítam a netrpezlivo čaká na ďalšie. V detstve som bol taký istý. Kniha bola pre mňa viac ako akákoľvek hračka. A žena si detské choroby, keď chýbala v škole, pamätá iba v súvislosti s knihami, ktoré jej kupovala mama. Dobrý základ, hovorím si. Ja som sa už aj snažil, aby sa Emmka naučila čítať ešte predtým ako pôjde do školy, ale potom som pochopil, že nič netreba forsírovať. Mohlo by ju to dokonca odradiť. „A potom by sa v škole nudila,“ vystríhali ma niektorí známi. Tak rešpektujem súčasné status quo, keď ovláda písmenká svojho mena a zopár ďalších a pri pochvalných rečiach iných rodičov, že ich decká už poznajú celú abecedu a mohli by ísť do špeciálnych tried pre talentovaných, len kývnem plecom. No a?
Ďalšou viac tatovskou ako maminkovskou črtou je Emmkin vzťah ku zvieratkám. Pravdaže by chcela mať doma všetko čo vidí, od rybičiek a papagájov, cez malú opičku alebo lemura (ZOO v Antverpách) až po kačičky a psíka a najmä mačičku. Pre ňu to znamená hladkanie a túlenie a maznanie sa. U babky v Rumunsku chcela každý deň bozkávať to najmenšie kačiatko na hlavičku a malých zajačikov dolsova prekŕmila. Chápem to ako pozitívny prejav citovosti. Hitom tohto leta je u nás mačička. Chce ju pod stromček. Mňa by tým svojim nežným hláskom aj skorumpovala (áno, tatinovia sú poddajnejší!), veď cicuška snáď nie je až také náročné zviera (doma u rodičov vždy máme asi tri), ale Majka je na tieto potvory dosť alergická. A to radšej pomlčím o jej vzťahu ku hlodavcom, čo aj takých milých a malých ako škrečky. Emmka proti srstnato-zubato-chvostnantým miláčikom nič nemá. „Jééj, aké milé. Kúpite mi?“ hocikedy nás prosila malá, napríklad v Poluse či v akomkoľvek teráriu. Majka len oči prevrátila a ja som musel hľadať reálne znejúce zdôvodnenie, prečo sa to nedá. Vyhovoriť sa nie je také ľahké, najmä s tým, ako jej roky pribúdajú. Jedna z Rumuniek, s ktorými sa stretávam na bruselskom ihrisku mi prezradila, že jej domáca očakáva vrh perzskej mačky a že ak chceme, jedno mačiatko nám dá zadarmo. Oj, ani som to malej nepreložil. Keby to vedela (a videla), mali by sme doma nekonečné superlong elpéčko na tému „Ja chcem cicušku!“
Na moje ospravedlnenie musím povedať, že isté tatovské spôsoby Emmka nadobudla aj preto, že so mnou tráci viac času ako s manželkou. Tu som totálne free (čiže bez práce) a aj doma som mal flexibilnejší pracovný čas, nosil som ju a prinášal zo škôlky, vymýšľal básničky a táraninky, vážne sa s ňou rozprával o dôležitých témach (vesmír, dinosaury, pôvod ľudí, mimozemšťania, potopa sveta, etc.), pred zaspaním som ochotnejšie pristal na jej prosbu o rozprávkach, pri mori jej staval nemožnosti z piesku a nakoniec aj to bicyklovanie pripadlo viac na mňa. Ale verte mi, nesťažujem sa. Možno až neskôr zistím, aké to bolo šťastné obdobie! A našťastie sa ani moja manželka nesťažuje a ani nežiarli. Vie, že je Emmka v dobrých rukách. A to je dobre. A chcem veriť, že aj Emmka je s tým spokojná. A že dostáva dobrý základ do budúcnosti.
P.S. V zime by sme ju chceli naučiť lyžovať (čo je manželkina silná stránka) a dovtedy ešte plávať. Keď už to bicyklovanie tak úspešne zvládla...
