„Niečo mohla Emmka zdediť aj po tebe,“ hovorím občas manželke a ona už vie koľká bije. Emmka zas nie a nie zaspať. Moja žena s tým problém nemá. Dokáže zaspať vždy a všade. Kým sme ešte nemali auto a chodili ku jej rodičom na východné Slovensko vlakom, ona dokázala spať od Kysaku po Trenčín. A naopak. Už si z nej aj uťahujem, že každý večer zaspáva na dvakrát – raz na pohovke pred telkou a potom „oficiálne“ v spálni. Zaspí raz-dva, akoby na povel. Vzácna vlastnosť... Toto mohla Emmka po nej zdediť. Okrem iného. Tú rýchlosť zaspávania a najmä hluboký spánok. Ale ona nie. Ešte aj v tomto sa potatila.
Lebo priznám sa, že mne trvá strašne dlho, kým mi spánok sadne na oči. Kým Majka vo vlaku opretá o moje plece hajala, ja som prečital všetky zakúpené noviny, časopisy ba občas aj pol knihy som stihol... A aj napriek tomu, že si líham dosť neskoro (čo je nezdravé, viem) strašne dlho mi trvá kým prestanem o sebe vedieť. Prehadzujem sa, lebo potrebujem nájsť tú správnu polohu a hlavne som si zvykol pred zaspaním na divoký myšlienkostroj. Hlavou mi prebleskujú zážitky z práve načítaného (knihy, blogy), napozeraného (filmy, relácie, dokumenty) a zažitého. A k tomu ešte predstavy na rôzne variácie erotična, spravodlivosti (keď ma niečo poriadne naserie) či umenia – útržky možných básní, nápady blogovaniahodné už aj s celými pasážmi viet (na ktoré si ráno nespomeniem), témy pre články do novín, do toho sa zas neviem prečo pripletú erotické vízie a potom úvahy čo by som všetko chcel ak raz vyhrám jackpot a tiež útržky sebareflexie, či som dnes to alebo ono urobil správne čo zas vedie k polobdelým úvahám na tému zajtrajšok a jeho povinnosti a keďže sa väčšinou na to neteším, radšej v mysli prepnem zas na tú erotiku alebo obľúbený sci-fi seriál a tak dokola... Slovom, mám v hlave galimatiáš. Babylon. Kolotoč vnemov, ktoré ma ani neviem ako dlho držia v stave polobdelosti (nenapadlo ma to odstopovať).
Niekoľkokrát sa mi tento systém zaspávania nevyplatil. Na intráku, kde sme vždy bývali traja alebo dvaja chalani na izbe. Stalo sa občas, že kamarát neoznámil, že túto noc nebude sám, alebo sa udalosti nečakane vyvinuli v prospech jeho erotických očakávaní a pre mňa už bolo neskoro, aby som hľadal prenocovanie po kamarátoch (platilo, že raz ty mne, raz ja tebe pomôžem). No a keďže som nechcel svojim prehadzovaním sa rušiť nedočkavú dvojicu vedľa na posteli, bol som čo najtichšie. Čo si oni vysvetlili, že už asi spím. Pravdaže som nespal. Potrebujem na to nejaký ten čas, nie? A tak som chtiac-nechtiac odpočul vývoj niekoľkých súloží. A verte, že zaspať mi ti pomohlo ešte menej...
Emmka to má teda asi v génoch. To zaspávanie. Po mne. Je vraj moderné dnes sa vyhovárať na genetiku... Ale pravdou je, že sa snažíme, aj ja aj manželka, aby Emmka zaspala čo najskôr. Veď večer tak rýchlo ubehne! Odkedy má naša dcéra vlastnú izbu (2,5 roka) skúšali sme rôzne časy na spanie (od ôsmej až do desiatej) a rôzne taktiky na uspanie – od zámerného unavenia skákaním, tancovaním či prechádzkami až po rozprávky. Okrem uspávaniek. V tomto smere naše manželstvo nebolo prírodou obdarené. Spievaním (najsmelšie spievam na svadbách, aj to iba nad ránom, keď už je všetkým jedno čo sa deje). Takže ako hovorím, skúšali sme a skúšame všeličo. Rozprávky na cédečku aj rozprávky vo vlastnom podaní, svetielko malé a svetlo naplno (aby sa nebála – v tme za oknom a všelikde inde tuší príšery), hudbu potichúčky aj držanie za ruku. A Emmka si zvolila to najhoršie. Nezaspí, kým niekto z nás dvoch neleží pri nej. Zaspáva dlho. Predlho! Žiadne také, že prečítame rozprávku, zhasneme svetlo a ona s úsmevom prejde do ríše snov. Alebo že zaspí ešte počas rozprávania. To iba vo filmoch platí. Filmové deti zaspávajú ľahučko a rýchlo. Ďaleko od izby rodičov. Naša Emmka nie. Poctivo vydrží do konca príbehu a ešte sa aj pýta: „A prečo princezná to a ono?“ Istý čas na ňu platila taktika, že sme zhasli svetlo a potme som jej rozprával rozprávky. Vymyslené. O šnúrkach, ktoré ušli z topánok, o pierku, ktoré sa z jej okna vybralo spoznávať svet, o šteniatku z babkinho dvora, atď. Alebo som klasické rozprávky skĺbil tak, že Ďuro Truľo a Janko Hraško boli kamaráti, vajce išlo na vandrovku v sedemmíľových čižmách pričom predbehla Dubkáčika a Budkáčika, ktorých pásol Pinocchio, Snehulienka sa bila o princa s Maruškou a nebolo jasné prečo vlk má zálusk aj na Červenú čiapočku aj na tri prasiatka aj na kozliatka... Emmka sa smiala, ďakovala za úžasné príbehy, hovorila, že som najúžasnejší ocko na svete, ibaže... ibaže nezaspala.
Najnovšie nás pri zaspávaní drží za ruku. Intenzívne. Majetnícky. Otrhaný macko Pú jej nestačí. Dobre vie, že keď zaspí necháme ju v postieľke a izbičke samu. A to nechce. Keď si myslím, že už zaspala, potichu sa zdvíham, zberám sa preč, ale ona bleskovo zareaguje na každé zašušťanie, zavŕzganie a kričí: „Tatinko kde si? Tu si ľažkaj pri mne.“ No, do...
Neklamem keď tvrdím, že jej uspanie nám dokáže nabúrať celovečerný program. Takto sa Emmka veru ani súrodencov nedočká... Chce bračeka Miška a sestričku Soničku. Hm... Ako jej to vysvetliť? Filmy a programy v telke pozeráme s Majkou na striedačku, seriály mi manželka nahráva, lebo nemám šancu sledovať ich vývoj a po takmer hodinovom boji so zaspávaním (jej) som už taký vyčerpaný, že akákoľvek tvorivosť (blogy, články, básne, preklady) mi pripadá ako bremeno a nie potešenie. Nahováram si, že je to iba dočasné. Že čoskoro bude väčšia a múdrejšia a samostatnejšia. A že nám nebude ukrajovať z večerných hodín toľko času. A hneď pri tom nahováraní si aj zostávam, lebo dúfam, že jej braček či sestrička zdedia tie správne gény po svojej maminke. Tie rýchlozaspávajúce.
Dobrú noc!
