„Kde si, ó, Bill?“ zúrim neraz v duchu, keď „bojujem“ s mojou dcérou. Argumentačne. Pričom sa stáva, že ja dospiem ku kriku a malá do plaču. A cítim sa potom hlúpo a je mi ľúto. Nepríjemná zmes citov.
Tí, čo vychovávajú malé deti vedia, že k dospelo-detským slovným zrážkam dochádza každú chvíľu. A „prší“ na rôzne témy. Napríklad, keď sa jej snažím vysvetliť, že si nemá utierať ústa so zvyškom pasty na zuby rovno do uteráku (zostávajú fľaky); že naozaj si neželám, aby kreslila fixkou po stole (stoličke, skrini, posteli); že TOTO nesmie strihať; že telku teraz nie; že ráno nemôže byť taká pomalá a lenivá a zimomrivá (Nechcem spod perinky, nech príde škola sem!), lebo zmeškáme do školy; že to čo jej spadne na dlážku (koberec) treba aj zdvihnúť a položiť na svoje miesto; že pri písaní domácich úloh musí sedieť pekne na zadku a mať chrbticu a hlavu vzpriamenú a nie polokľačiac sa skláňať nad zošit a že vôbec naučiť sa písať je naozaj ale naozaj dôležité. Tak ako aj čítať. Že ju tým netrestáme, ale snažíme sa jej pomôcť. Že nám raz bude vďačná. Dúfam... Ešteže Emmka nevie o argumentoch mojich kamarátok, ktoré na moje ponosy reagujú humorne-odľahčujúco: „Prosím ťa, veď aj tak v živote nebude nikdy rukou písať. Keď máme klávesnice...“ Čosi z reality to do seba má ale nie, momentálne je tento argument neprípustný! Nech sa len malá učí všetky tie čiary, krivky a háčiky tak ako treba! Aj za cenu slzičiek vzdoru. Len keby, ajajaj, si pritom tie pršteky tak nezaatramentovala, božemôj!
The Cosby Show bol dlhoročný tévé pohľad do života mnohodetnej americkej (černošskej, ale o to naozaj nejde) rodiny. Navodené situácie zo života s odkazom na dospievajúcu generáciu (deti od škôlky po VŠ) pričom riešenie sa vždy našlo v podobe bonmotov, múdrostí a cenných skúsenosti tých starších zabalených do celofánu úsmevných fráz. To Bill Cosby vedel! Sitcom ukázal, že to funguje, že deťom a mladistvým takýto prístup (bez kriku a bez telesných trestov) pomáha v ceste za sebazdokonaľovaním, múdrením, poľudštením a vôbec dospievaním. Celý seriál bol akoby návod, že všetky situácie sa dajú v lone rodiny zvládnuť pokojne a s humorom a pritom s dobrými výsledkami pre všetkých. Úžas!
„No Bill, a čo vtipné a múdre by si povedal teraz?“ pomyslím si, keď si malá nožničkami odstrihne polovičku vlasov (to ešte v škôlke), alebo keď každú chvíľku stratí v škole kus oblečenia, alebo keď „zmasakruje“ domácu úlohu, že sa budem hanbiť pozrieť mesiac na učiteľa, alebo keď stojíme pred Mikulášom, okolo plno známych-neznámych ľudí v očakávaní jej výstupu a ona zbytočne ani slovko slovíčkovité necekne, hoci viem, že básničiek a pesničiek vie dosť. A takýchto situácií, keď „mi horčica stúpa do nosa“ sa nájde dosť. A vtedy, práve vetdy si želám mať po ruke nejaké to čarovné a hlavne bezbolestné riešenie. A s úsmevom...
A pritom sa ani nemám dôvod sťažovať. Mám iba jedno milé malé dieťa. Nie celú fúru. Dieťa ako každé iné. Hravé, zvedavé, dokonca slušné, sem-tam unavujúce svojimi nárokmi, občas trucovité a vzdorovité, čo je vlastne ok, lebo si buduje vlastnú osobnosť a s kým sa má konfrontovať ak nie s vlastnými rodičmi? Manželka mi vyčíta, že sa ku nej správam ako k rovnému, ako dospelý k dospelému a nie ako ku malému dieťaťu, akým je. Má asi pravdu. Asi určite. Avšak tým, že trávime veľa času spolu, ja a moja dcéra, naučil som sa ju vnímať ináč ako iba decko. Rozprávam sa s ňou dospeláckym štýlom, dávam jej múdre odpovede (keď viem) a hovorím jej aj o veciach, ktoré často presahujú horizont chápania šesťročnej bytosti.
Je však pre ňu ťažké pochopiť, vo veku 6 rokov, že niekedy aj rodičia majú svoje muchy a potreby a reagujú tak ako reagujú. Občas s hnevom. Nechápe, že aj rodičia chcú mať doma chvíľku pre seba (a nielen neskoro večer), pre svoje myšlienky, aby si ich trebárs usporiadali, alebo pre koníčky či rôzne povinnosti. Nechápe, že dospeláci sú raz navždy zamotaní do siete povinností, záväzkov a sľubov, ktoré nejak musia, väčšinou za pochodu, riešiť a že ich to málokedy napĺňa radosťou. Ak my dospelí ešte stálo málo vieme o detskej psychike (na tú našu detskú sme prirodzene zabudli), tak deti o tej našej dospeláckej psyché nevedia nič! Ani o strese a termínoch a šéfoch a daniach, atď. Len si od malička vytvárajú názor, že ich rodičia sa správajú občas čudne a hlúpo. Čo si neskôr, v puberte premenia na istotu!
Aj preto sa mnohým rodičom, ak majú školopovinné dieťa, zdá logický tento scenár: príchod zo školy, najesť sa, urobiť domáce úlohy a potom uvidíme. To ostatné. Ak bude čas. Rodičia sa podľa tohto scenára vedia zariadiť – potreba zadeliť si čas je z ich hľadiska nevyhnutná. Aby veci fungovali tako ako majú, aby sa všetko stíhalo. Nie však z pohľadu malých detí. Ktoré sa do ničoho neponáhľajú a všetko chcú teraz a hneď, aj s vysvetlením prečo to nejde ak to nejde. Každodenná výchova sa potom podobá zosúlaďovaniu potrieb rodiča, ktorý chce mať disciplínu a poriadok s potrebami a túžbami dieťaťa (detí), ktoré chce mať najmä zábavu. A tak v generačných vzťahoch to neraz zaškrípe či zaiskrí – také Huntingtonove zrážky civilizácií v malom vydaní. Krik, možno kľačanie, niekde aj facka či väčšia bitka. Ale takýto nelákavý scenár sa však do sitcomu nehodí. Isteže, život sám o sebe prináša veľa vtipných replík, detí aj rodičov (možno si ich aj zapisujete), ale ako keby nikdy neboli po ruke vtedy, keď ich rodič výchovne najviac potrebuje. Keď ste možno zúfalý. Vo chvíľach, keď na vás dieťa s pocitom, že mu je krivdené kričí aký ste zlý otec či maminka, nie je po ruke žiaden režisér. Ktorý by zakričal Stop! a Klapka! a nahral celú scénku odznovu. S veselšími výchovnými replikami, s menej slzami a nervami a výčitkami a hlavne s úsmevným happyendom. Ech, Bill, kdeže si? Počuješ ma, Bill Cosby?
