„Akosi sa rozpísal!“ nechal mi odkaz pod jedným z blogov Andrej, bývalý kolega z časopisu. Vysvetľujem si to (sám sebe) tým, že kým sa tu v novom, bruselskom, prostredí celkom udomácnim, kým získam nové zázemie s potrebnými kamarátmi, koníčkami a povinnosťami, ľpiem ešte na tom pôvodnom prostredí, odkiaľ som odišiel. No a jednou z pupočných šnúr je blogovanie a blogový portál, kde som začínal. Stačí klik-klik a ťuk-ťuk a človek sa virtuálne prenesie do dôverne známej sféry domova. Aj preto Andrej, to rozpísanie. A ešte za to môže lavína nových zážitkov, dojmov, postrehov a pocitov o ktoré sa tak ako každý grafoman túžim podeliť.
No... Ale chcem dnes vlastne o inom čomsi. O samotnej podstate blogoharašenia. Keď som napísal svoj prvý blog, hrdo som o tom pomailoval naľavo-napravo (každý z nás je istým spôsob ješitný, že?). Jedna z odpovedí prišla od kamaráta z intráku Juraja, ktorého dnes televízie citujú ako politológa, hoci on sa venuje najmä histórii. Odpísal mi a cezo mňa asi všetkým bloggerom: „Píšte, píšte! Pre nás historikov to bude za pár rokov veľmi cenný materiál na štúdium...“ Hmm. Má pravdu? Zrejme. Nebudú to asi moje blogy, lebo ja sa zámerne vyhýbam domácim politickým témam a iným škandálom. Je tu toho aj bezo mňa dosť a plus-mínus jeden výkrik do virtuality (či už rozhorčený, kritický alebo uznanlivý) sa v tom mori názorov stratí. Ale verím, že fenomém blogovania vôbec JE svedectvom doby, v ktorej žijeme, zachytáva pulz spoločnosti, dokresľuje atmosféru. Áno, Juraj mal pravdu – historici budú mať vďačný materiál. Ak dovtedy portál nezanikne (a jemu pdobné) a s ním aj všetky blogovýplody (aj tento môj, o ničom). Ibaže by si historici dali tú námahu a už teraz priebežne sťahovali a odkladali pre nich zaujímavé materiály. To by ale museli non-stop vysedávať na blogu...
Ja osobne som dospel k názoru, že blogovanie je iba modernejšou formou bútľavej vŕby. Alebo denníčkovania. Blogový portál je v podstate obrovský lievik, do ktorého sa vmestí všetko ľudské i neľudské – frustrácia, radosť, údiv, sklamanie, konštatovanie, zlosť, nadávky, viera a pochybnosti, cestopisy, sex, politika, filozofovanie, poézia aj totálne úlety mysle. A ešte fotky a videá a vtipy a recepty a smiech a ... a ... a ... Čoby lievik! Obrovská čierna diera, je to! Ktorá zhltne všetko (všetko čo sa neprieči etickému kódexu).
Kedysi, kdesi som čítal o teórii, že hmota, ktorá sa stráca v čiernych dierach na ich druhej strane vytryskne v podobe svetla. Že na opačnej strane, v inom vesmíre, je z čiernej diery biela. Akoby slnko. Či nova. Je to pekná predstava. Aj v súvislosti s blogmi. Akože blogy, ktoré „miznú“ v obraznej čiernej diere sa menia na svetlo. Na druhej strane časopriestoru počítačov. U čitateľov. Že po ich prečítaní respondentmi informácie „naliate“ autorom blogu majú silu svietiť, osvecovať, jedným slovom rozširovať obzory.
Asi som sa stratil v tejto vesmírno-tvoriteľskej hantýrke, ale hádam chápete, čo vám chcem... Sú také blogy. Čo zasvietia ako supernova, ktoré vás ožiaria silou pravdivosti, ľudskosti alebo mierou bizarnosti či dobrou pointou. A sú aj také, ktoré sa navždy strácajú v horeuvedených čiernych dierach (tu sa skôr hodí podoba so splachovacím záchodom) a žiaden vesmírny pes po nich neštekne. Čo už, talent, ani ten pisateľský, vraj nebol vo vesmíre porozsýpaný rovnomerne.
Ja si idem ku tej mojej stovke otvoriť fľašu vína. Takže na zdravie anonymný, blízky, chápavý, priateľský a zároveň odsudzujúci, kritický a všetkoodmietajúci Bloger Blogerovič Blogerov! Nech si kto si a kdekoľvek si.
Dopísania a dočítania!
P.S.
Ak si niekto dá tú námahu (neviem prečo by to robil) a skontroluje počet mojich blogovýtvorov, zistí, že tento je 99-ty. Áno, ale ja rátam od toho celkom prvého (O „r“ a „l“), ktorý je stále archivovaný niekde v sekcii Prvý pokus.
