Za tieto úvahy môže aj môj prvý blog s názvom O „r“ a „ľ“, ktorý si niektorí vtipne vyložili ako Orál. Xixi, tomu sa povie čaro nechceného… A tak ma napadlo, že vlastne aj to je o živote a určite nie som jediný, kto ich má. Fantázie s erotickým podtónom. My muži sme vraj už raz takí. Promiskuitní. Genetika to ospravedlňuje dobou kamennou keď prežil (a množil sa) ten muž, ktorý bol najlepší lovec. Už dávnejšie som čítal, že španielskym vedcom sa podarilo zistiť, že muž myslí na sex (pravdaže, nie vždy s tou istou!) každé dve minúty. Alebo sekundy? Nie, to by bolo až-až, veď musíme myslieť aj na jedlo, futbal, hokej, politiku, autá a na našu prácu…
Takže by som sa mohol vyhovoriť na vedu a gény. Ale hriešnym myšlienkám sa aj tak neubránim. Nedá sa. Ono to začína hneď ráno. Cestou do škôlky s mojou dcérou, v protismere stretám študentky a možno učnice, ktoré ako keby boli z Lúčnice. Zakaždým si pomyslím, že za mojich čias babám takto „naľahko“ či skôr „natenko“ do školy chodiť nedovolili. Mal som sa narodiť neskôr...
Hriešne predstavy sú ako neutríny. Musí ich byť plný vesmír, lebo na moje (a verím, že aj na vaše) zmysly útočia zovšadiaľ. Z preplneného autobusu, kde sa niektorí splašene obzerajú po revízoroch (aj ja) a iní iba po babách (to tiež), ktoré akoby chceli svetu vykričať, že dnes sú v móde modro-biele pásikavé tangáče. No hádajte, čo sa nám mužom v hlave rojí!
Ak je v obchode za pokladňou fešanda, určite si ju páni nepredstavíte za šijacím strojom, že? Podobne je to aj s čašníčkami, predavačkami, mladšími kolegyňami (väčšinou), stopárkami, sekretárkami, atď. A aby naše zmysly (ktoré sa brániť nemôžu a veru ani nechcú), nemali toho dosť, ženská erotika útočí na nás z časopisov, filmov, divadiel a už aj z reality šou. Tam to erotikou preteká...
Aj napriek všetkým týmto zvodom, ktoré sa neslušne zahrávajú s mojimi predstavami som rád, že nežijem vo svete, kde ženy musia chodiť zahalené. Fakt. Cítil by som sa strašne ochudobnený. A neverím, že v krajine zahalených žien muži hriešne predstavy nemajú. Možno oveľa silnejšie, keďže nie je im dovolené ani len cudzí členok vidieť… Ženský, pravdaže.
Aj napriek tomu, že sa priznávam ku „kučeravým“ víziam v mojej hlave, čím vážne riskujem stratu povesti „slušáka,“ myslím si, že som dobrý manžel a dobrý otec. Ani kolegyne ma nežalujú pre „sexual harrasment“. Zrejme je to celé o sebakontrole, o tom, že niektoré veci človek musí ustrážiť vo vlastnej hlave, nedávať im väčší priestor ako si zaslúžia. Som však rád, že nikto v mojom okolí nečíta myšlienky. Teraz ale úprimne. Vždy keď sa v noci pritúlim k manželke (väčšinou už spí) takéto predstavy idú stranou. Ak mám problémy so zaspaním snažím sa myslieť radšej na niečo iné. Napríklad na to, aké by to bolo vyhrať hlavnú cenu v športke. Alebo, to sú tiež hriešne predstavy?
Mám ich. No a čo? Jediný problém je, že si toto prečíta moja manželka, dozvie sa o tom svokra a širokorozvetvené príbuzenstvo. Budú ma ešte chcieť do rodiny?
Za tieto úvahy môže aj môj prvý blog s názvom O „r“ a „ľ“, ktorý si niektorí vtipne vyložili ako Orál. Xixi, tomu sa povie čaro nechceného… A tak ma napadlo, že vlastne aj to je o živote a určite nie som jediný, kto ich má. Fantázie s erotickým podtónom. My muži sme vraj už raz takí. Promiskuitní. Genetika to ospravedlňuje dobou kamennou keď prežil (a množil sa) ten muž, ktorý bol najlepší lovec. Už dávnejšie som čítal, že španielskym vedcom sa podarilo zistiť, že muž myslí na sex (pravdaže, nie vždy s tou istou!) každé dve minúty. Alebo sekundy? Nie, to by bolo až-až, veď musíme myslieť aj na jedlo, futbal, hokej, politiku, autá a na našu prácu…
Takže by som sa mohol vyhovoriť na vedu a gény. Ale hriešnym myšlienkám sa aj tak neubránim. Nedá sa. Ono to začína hneď ráno. Cestou do škôlky s mojou dcérou, v protismere stretám študentky a možno učnice, ktoré ako keby boli z Lúčnice. Zakaždým si pomyslím, že za mojich čias babám takto „naľahko“ či skôr „natenko“ do školy chodiť nedovolili. Mal som sa narodiť neskôr...
Hriešne predstavy sú ako neutríny. Musí ich byť plný vesmír, lebo na moje (a verím, že aj na vaše) zmysly útočia zovšadiaľ. Z preplneného autobusu, kde sa niektorí splašene obzerajú po revízoroch (aj ja) a iní iba po babách (to tiež), ktoré akoby chceli svetu vykričať, že dnes sú v móde modro-biele pásikavé tangáče. No hádajte, čo sa nám mužom v hlave rojí!
Ak je v obchode za pokladňou fešanda, určite si ju páni nepredstavíte za šijacím strojom, že? Podobne je to aj s čašníčkami, predavačkami, mladšími kolegyňami (väčšinou), stopárkami, sekretárkami, atď. A aby naše zmysly (ktoré sa brániť nemôžu a veru ani nechcú), nemali toho dosť, ženská erotika útočí na nás z časopisov, filmov, divadiel a už aj z reality šou. Tam to erotikou preteká...
Aj napriek všetkým týmto zvodom, ktoré sa neslušne zahrávajú s mojimi predstavami som rád, že nežijem vo svete, kde ženy musia chodiť zahalené. Fakt. Cítil by som sa strašne ochudobnený. A neverím, že v krajine zahalených žien muži hriešne predstavy nemajú. Možno oveľa silnejšie, keďže nie je im dovolené ani len cudzí členok vidieť… Ženský, pravdaže.
Aj napriek tomu, že sa priznávam ku „kučeravým“ víziam v mojej hlave, čím vážne riskujem stratu povesti „slušáka,“ myslím si, že som dobrý manžel a dobrý otec. Ani kolegyne ma nežalujú pre „sexual harrasment“. Zrejme je to celé o sebakontrole, o tom, že niektoré veci človek musí ustrážiť vo vlastnej hlave, nedávať im väčší priestor ako si zaslúžia. Som však rád, že nikto v mojom okolí nečíta myšlienky. Teraz ale úprimne. Vždy keď sa v noci pritúlim k manželke (väčšinou už spí) takéto predstavy idú stranou. Ak mám problémy so zaspaním snažím sa myslieť radšej na niečo iné. Napríklad na to, aké by to bolo vyhrať hlavnú cenu v športke. Alebo, to sú tiež hriešne predstavy?
