Ani vesmír, ani čas, ani cirkev a viera, ani internet, ani Jej veličenstvá pyramídy ba dokonca ani láska k jednej slečne, ako hovorí klasik. Nič nie je večné. Všetko sa mení a zaniká.
Láka ma uplatniť túto axiómu na súčasný svet okolo nás, na našu civilizáciu a zamýšľať sa nad možnými dôsledkami zaniknutého.
Čo bude napríklad, až USA stratia pozíciu svetovej veľmoci číslo 1? Pamätajme, nič netrvá večne! Ani ich hegemónia, nech sa to Američanom páči alebo nie. Príde na rad Čína ako už dlhšie bijú na poplach politológovia? Aj Kráľovná zo Sáby prorokovala: „Žlté národy sa spoja.“ ??? Pozviecha sa mocensky Rusko, či nebodaj prím prevezme naša nehomogénna Európska únia? Alebo už sa o nikom viac (štáte, národe) nebude dať hovoriť ako o „udávateľovi tónov“ vo svetovej politike?
A á propos, EÚ... Viem, proces jej rozširovania ešte nie je dokončený (dúfam), ale mňa úvahy o ničvečnosti zvádzajú k otázkam typu ako bude vyzerať Európa, až únia prestane byť realitou? Raz aj ona skončí. Takým alebo onakým spôsobom „doúniujeme“. Budeme sa my alebo naši potomkovia pamätať ešte na predošlé zemepisné hranice, alebo z trosiek/zvyškov únie vzídu noví mocnári s právom (meča) prekresľovať atlas? Ako ho prekreslia, cui bono, v čí prospech? Podľa horeuvedeného princípu ani hranice (tak ako ich poznáme) nie sú večné. Stačí zalistovať v análoch... Ako na tom bude potom Slovensko?
OK, OK, viem, je to ešte ďaleko (čo pevne dúfam), a nemusí ma to teda zaujímať, mal by som sa starať iba o seba, ale aj tak červík zvedavosti vo mne hlodá a hlodá. Darebák jeden... Asi mi nie je ľahostajná budúcnosť. Osobne by som bol rád, keby sa model spájania európskych národov - v tom dobrom, bez hraníc a bez vojen -, rozšíril celoglobálne. A ľudstvo ako entita nezaťažená vnútornými spormi by mala dosť prostriedkov a síl na dobýjanie a kolonizovanie vesmíru. Iba sci-fi?
Takéto uvažovanie, že všetko raz prejde, môže byť tichým až fatalistickým utešovaním sa pre národy a ľudí trpiacich pod útlakom diktátorov, tyranov či vojnychtivých lídrov - stačí iba vydržať a počkať. Len aby horší neprišli... Horšie – z nášho európskeho a najmä európskoúnijného hľadiska dosiahnutia istých hraníc blahobytu a istoty -, je uvažovať, že aj toto sa raz skončí. To, čo teraz máme. Že na naše hodnoty siahnu iní (v snahe podeliť sa alebo ich prebrať) alebo si náš rozkvet sami jednoducho nedokážeme uchrániť. V dôsledku pohodlnosti, slabej populačnej krivky, korupcie či prehnitosti.
Pri podobných úvahách, že večnosť alias nekonečno je iba matematický pojem v podobe ležatej osmičky, si vždy spomeniem na osud veľkých a slávnych ríš. Všetky sú už tam - na hnojisku dejín. Ak by niekto pochyboval o mojich úvahách, prizvem si na pomoc spisovateľa historických románov Valeria Massimu Manfrediho. Práve som dočítal jeho román Posledná légia (z obdobia rozpadu Rímskej ríše), ktorý bol aj sfilmovaný (natáčali aj na Slovensku). Na konci knihy, vo svojich poznámkach autor uvádza: „V časoch takých turbulentných pre Západ, ktorý sa domnieva, že je v istom zmysle nesmrteľný a nezničiteľný (ako Rímska ríša v čase rozkvetu), by sa mal zamyslieť nad skutočnosťou, že ríše sa skôr či neskôr rozpadajú a že bohatstvo jednej časti sveta sa nemôže udržať popri biede iných národov...“ Oj!
Neviem čo na to vy, ale mne sa jeho slová zdajú oveľa reálnejšie a prorockejšie ako trebárs veštba Kráľovnej zo Sáby.
