No ďakujem pekne! Sobota či nedeľa (17 či 18.02.), jedno je isté: budem mať nabetón pokazené oslavy narodenino-menín. Ja to mám dva dni po sebe, obe oslavy raz do roka, veď načo sa ondiať... Týmto otvorene priznávam, že som proti nezávislosti Kosova a keďže ma meteší, že sa veci vyvŕbili nezávislosťou tejto provincie, ani nemôžem svoj sviatok úprimne osláviť. To ako keby som oslavoval aj ich. Nie je to síce taký „tragický prípad“ ako narodeniny syna môjho bývalého šéfa, ktorá sa narodil 21. augusta a na oslavy narodenín mu vždy jeho známi hovorili: „Ako môžeš oslavovať intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy?“
O moje narodky však naozaj nejde, ja som v podstate nikto, ale v tejto súvislosti ma napadá, že sa možno mýlia tí politici (zástancovia nezávislosti Kosova), ktorí tvrdia, že Kosovo je tak špecifický a unikátny prípad (argument USA) v Európe a vôbec vo svete, že NEBUDE precedensom. V budúcnosti. Pre iné separatistické regióny, provincie a autonómie. Hmm... Naozaj?
Ako prvý precedens z hľadiska medzinárodného práva sa dá vnímať „legalizácia aktu násilia.” Kosovská nezávislosť totiž vznikla ako následok 78-dňového bombardovania srbskej provincie silami NATO, čo nakoniec prinútilo Miloševiča stiahnuť svoje jednotky z odbojného kúta štátu. Srbi neboli žadni svätci voči Albáncom, to je jasné, ale nezávislsoť Kosova sa bude dať vnímať ako PREMENA AKTU NÁSILIA NA ZDROJ MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA! Inými slovami posvätenie práva silnejšieho. Už naši dedovia hovorievali, že silnejší pes je...e. Platí to aj vo svetovej politike. Stále.
Za druhý precedens á la Kosovo bude možné považovať posvätenie práva na teritoriálne sebaurčenie podľa etnických kritérií. Čiže ktorákoľvek menšina, kdekoľvek si raz môže povedať, že si už neželá žiť v danej krajine a odvolávajúc sa na kosovský example bude žiadať nezávislosť. Západní politici dnes tvrdia, že to tak nebude. Ruský šéf diplomacie Sergej Lavrov im protirečí. Pripomenul asi 200 potenciálnych ohnísk vo svete, ktoré sa možno budú chcieť „pokosovčiť.” Má pravdu, vo svete existuje mnoho miest s aktívnymi problémami separatizmu. Väčšina z nás o nich vie. Ale už teraz, ešte pred oslavami v Prištine sú známe regióny (a ich lídri), ktoré sa na príklad Kosova určite budú odvolávať!
V prvom rade to budú Srbi žijúci v Kosove. Ak sa provincia osamostatní, nemusí zostať v terajších hraniciach! Lídri kosovských Srbov pred pár dňami prisľúbili, že si vytvoria vlastné inštitúcie v severnej časti separatistickej provincie a že nebudú uznávať policajnú misiu EÚ. To ako prvý konkrétny krok k prerušeniu vzťahov Kosovskej Mitrovice s Prištinou. Môže im to mať niekto za zlé??? Veď urobia presne to isté, čo urobili Albánci v Kosove... A verte mi, že Rusko, ktoré z pozície stáleho člena BR OSN nikdy neuzná Kosovo, s radosťou povie áno Severokosovskému Srbsku (vymyslený termín!) alebo jeho logickému spojeniu sa s matkou-vlasťou.
Ako druhý akútny pokosovský prípad môže byť Republika Srbska v Bosne a Hercegovine. Kto im zabráni odvolať sa na model, ktorý postihol susedné Srbsko? A ak áno, budú mať právo tí, čo im to budú zakazovať? A ak áno, prečo potom dvojaký meter? Možno dojde na slová Slobodana Samardžiča, srbského ministra pre Kosovo: „Osamostatnenie sa Kosova nebude finálnou fázou dezintegrácie bývalej Juhoslávie, ale prvou fázou nového dezintegračného a secesionistického procesu na Balkáne.“
Veľmi čerstvé, asi týždeň staré, je volanie Igora Smirnova. Tento pán je štvornásobný prezident nikým neuznanej a Moskvou podporovanej Podnesterskej moldavskej republiky. Od roku 1992 (po občianskej vojne) bašuje v „moldavskom Čile“ (úzky fliačik územia na ľavom brehu Dnestra) spolu so svojimi synmi a silným bezpečnostným aparátom, kde je aj zopár Interpolom hľadaných vrahov (Dmitrij Soin). Smirnov koncom januára vyhlásil, že nezávislosť Kosova môže mať destabilizačný vplyv na Európu, ale uznanie nezávislosti Podnesterska (precedensom je Kosovo!) na východných hraniciach Európskej únie bude znamenať ukončenie jedného konfliktu a zaistenie stability v tomto regióne, čo prospeje tak Rusku ako aj EÚ. „Ak USA trvajú na tom, že musí byť uznaná nezávislosť Kosova, to ospravedlňuje tak z historického ako aj právneho hľadiska aby aj Podnestersko žiadalo svoju nezávislosť,“ vyhlásil pre médiá a dodal: „My čakáme kosovský precedent a verím, že potom mnohé štáty budú môcť vyjadriť svoje pozitívne stanovisko voči doteraz neuznaným krajinám.“ Myslel tým najmä Rusko. Jeho volanie je možno už „po funuse,“ lebo zdá sa, že Putin našiel scenár vyriešenia moldavsko-podnesterského konfliktu spolu s moldavským komunistickým prezidentom Vladimirom Voroninom, ktorý obchádza pána Smirnova a jeho sny o nezávislosti. Ale Smirnovov apel je dôkazom toho, že Kosovo precedensom BUDE!
A určite nielen v Európe. Odskočne si trebárs do Karibiku na ostrov San Andrés. Po vyhnaní Španielov (1820) ostrov pripadol Kolumbii, ale nárokuje si naň aj Nigéria. Podoba s Kosovom je v tom, že asi 35 000 Raizalov, ktorá hovoria po anglicky sa cítia byť diskriminovaní asi 70 000 Hispáncami a volajú po nezávislosti ostrova. Aj Raizalovia (alebo Rajzalovia) čakajú čo sa stane v Kosove. To je len malý príklad o ešte menšom ostrove, ale taktiež ilustruje skutočnosť, že Kosovo bude precedentotvorné.
A ak som horevyššie nadškrtol etnické kritériá, Kosovo začína byť dosť nevľúdnym modelom aj pre náboženské (ne)súžitie, čo mnohí politici a novinári označujú za islamizáciu Európy. Kým starobylé srbské kláštory (vypálené) sú pod ostrahou medzinárodných síl, mešít veselo pribúda a málokto presne skúma za čie a aké peniaze... Z okolo dvoch miliónov kosovských Albáncov je iba 20 000 rímskokatolíckeho vyznania a ten zvyšok chorvátskych katolíkov v Kosove čo tam ešte zostal sa radšej sťahuje do pravoslávnych srbských častí. Nechcem povedať rezervácií. Údaje poskytla americká neziskovka Americká rada pre Kosovo (www.savekosovo.org).
A ak dovolíte, zakončil by som jedným monológom z románu Nehlučne od nemeckého autora Franka Schätzinga, ktorý je aj nie je (iba) o Kosove. „Čo spravíte, keď staviate dom? Keď tam žijete so ženou a deťmi, tak čo urobíte? Budete ho chrániť. A keď v ňom nájdete cudzích ľudí, ktorí sa vám tam nasťahovali, vyžierajú vám chladničku, vykladajú nohy na stôl a prdia do vašich čistých vankúšov, tak túto bandu jednoducho vyrazíte von!...“ Kto čítal knihu vie, že je to okrem iného dosť silná reflexia na USA (masívne prisťahovalectvo) a vôbec na všetky štáty, ktoré fenoménu imigrácie čelia. A že tomu tak bolo aj v Kosove? Zo srbského uhla pohľadu? Nuž, bolo... Už nebude.
