Narodiť sa ako Albánec, a je už jedno kde, či v Albánsku, Kosove, Grécku alebo Macedónsku, stále budete cítiť s Kosovčanmi, ktorí dosiahli svoj historický úspech. Krv prosto nepustí. A preto a priori neakceptujete ani náznak možnej krivdy druhej strany.
Narodiť sa ako Srb, a je už jedno kde, či v Srbsku /Kosove/, Bosne alebo Chorvátsku, stále budete empatizovať so Srbmi, ktorí majú pocit, že im bol zhabaný ich stáročný dom. Bez nároku na reštitúciu. Budete cítiť, že sa stala krivda a budete frustrovaní z toho, že tomu nešlo a nejde zabrániť. Ak sa vžijeme do mysle srbských kariérnych vojakov či poriadkových síl (aj tých, ktorí nebojovali v Kosove), možno pochopíme ich naštvanosť. Lebo víťazom (tým, kto berie časť územia) sa nestal klasický nepriateľ, akási regulérna armáda, ale kedysi banda zločincov (UCK), ktorá najskôr útočila zozadu, napádala hliadky, vypaľovala policajné stanice, zastrašovala miestne obyvateľstvo a paralelne s tým organizovala kriminálne siete naprieč Európou. Tým, ktorí sa dnes hlásia za víťazov v Kosove, vojnu vybojovali iní. A tiež nie celkom podľa vojenskej príručky, keď viac ako na vojenské objekty útočili zo vzduchu na mosty, civilné továrne a iné nevojenské objekty. Ďaleko od bojových ohnísk. Bez strachu, že raz budú predvolaní za straty na životoch civilného obyvateľstva. Aj toto štve mnohých Srbov. Dodnes. Prvou obeťou náletov NATO bolo trojročné srbské dievčatko.
Keď sa vžijeme do kože mladých Srbov, pocítime iný typ frustrácie. Z toho, že nemajú istotu budúcnosti, že im je ako keby ukradnutá mladosť. Že nechceli ísť bojovať do Kosova a museli čeliť režimu, ktorý cez Kosovo robil svoju nacionálnu politiku a preto kto mohol, odišiel do zahraničia. Stovky rozbitých rodín... To pred pár rokmi. Terajší mladí Srbi sú opäť zaťažení kosovskou problematikou. Musia tým žiť aj keď dávajú najavo, že ich sa to už netýka a že je to aj tak prehratý spor a blogujú, že načo sa starať o územie, ktoré Srbov nenávidí a nikdy ich nebude poslúchať? Mladí Srbi chcú perspektívu, tak ako všetci mladí na svete. Chcú cestovať bez víz, chcú pocit normálnosti a slušnosti. Ale zároveň, keďže sú synmi svojho národa a vyrástli tam kde vyrástli, nechcú mať pocit, že sa ich krajina stala „handrou, do ktorej si hocikto utrie nohy.“ To bolí. Byť krajinou, z ktorej si každý ľubovoľne odkrojí. V diskusiách na srbských blogoch (hlavne mládež) už koluje historka, keď sa Srb pýta Angličanky v Londýne: „Vieš ty vôbec, kde leží Srbsko?“ A ona odpovie: „To je tam niekde za Kosovom, že?“ Áno, srbská populácia je frustrovaná. Z toho, že sa nechala zatiahnuť do konfliktu, ktorý nemá východisko. Že sa nešikovne pokúsila zabrániť tomu, čo sa aj tak stalo realitou. Strate územia. Srbsko je frustrované z toho, že dnes stojí pred akousi Sofiinou voľbou – vybrať si budúcnosť (a kašlať na minulosť spätú s Kosovom), alebo brániť za každú cenu svoje národno-kultúrne a duchovné hodnoty minulosti (v Kosove) a vyšachovať sa tak z procesu európskej integrácie? Ktorá je vnímaná ako „bolji život?“ Lepší život. Lebo zdá sa, že oboje nejde zlúčiť dokopy. Vžiť sa do kože srbských politikov, tak to chápame najlepšie. Stoja pred výzvou predčasných volieb, ktoré sa udejú iba preto, lebo vznikol spor, ktorá strana viac bráni národné záujmy. Aj tí politici, čo intenzívne dvoria Bruselu, nezanedbávajú kosovskú agendu. Lebo nechcú byť práve oni tí, ktorých domáca história odsúdi ako „zapredancov, čo sa vzdali časti územia pre vstup do únie.“ Nemajú to ľahké. V tomto prípade asi nepôjde nezožrať kozu, aby vlk zostal sýty... Krížna cesta, na ktorej niekto bude musieť byť ukrožovaný. Alebo niečo. Nejaké ideály a určite hrdosť.
Narodiť sa ako priemerný Rus v podstate znamená sympatizovať s bratmi v pravosláví a slovanstve. Milióny Rusov, aj pod tlakom domácej propagandy a určitej veľmocenskej hrdosti, majú v prípade Kosova jasno: Srbom by bolo treba pomôcť, bolo im ublížené. Ťažko ide uvažovať ináč ako o neuznaní Kosova. Najmä keď Američania budujú na Kosove vojenskú základňu.
Narodiť sa ako priemerný Američan v podstate znamená veriť tomu, čo sa dozviete z televízie. Tam sa o bombardovaní Srbska hovorilo ako o nevyhnutnosti, lebo nastala „humanitárna kríza“ a tak je jasné, že Srbi musia byť tí zlí. „Veď nám zostrelili neviditeľné lietadlo Stealth.“ A keď sa Amerika rozhodla pomôcť Albáncom (na čele s UCK, veď prečo nie, Američania ich za teroristov nepovažovali. Na rozdiel od Európanov) tak asi je to správna vec. Empatie sú na strane Albáncov. Kosovo treba uznať!
Narodiť sa ako Európan a žiť v EÚ znamená mať možno viac informácií ako priemerný Američan či Rus, ale neznamená to, že je jasné koho ľutovať a komu dať za pravdu. Politológovia tvrdia, že kosovský scenár sa zrodil aj preto, že sa Európa cítila vinná za zlyhanie v Bosne a najmä Srebrenici, keď mier museli opäť riešiť Američania (Dayton) a preto sa rozhodla prispieť k vyriešeniu kosovskej krízy. Raz a navždy. Priemerný Európan to môže a nemusí vedieť a rozoduje sa väčšinou tiež podľa toho, čo sa dočíta v médiách či dopozerá v telke. A podľa toho, čo sa dopočuje od svojich politikov. Nedopočuje sa zrejme, že únia dopomohla na svet štátu, o ktorý sa bude musieť starať, viesť ho za ruky, občas mu klepnúť po prstoch a istým spôsobom ho živiť. V prenesenom význame srbský problém s odbojnou provinciou dobrovoľne vzala na svoje plecia únia. Ktorej vysielané jednotky (EULEX) sa budú kompetenčne biť s členmi UNIMIK-u, zastupujúcich OSN. Ale to je to najmenej, čo nás môže trápiť, že? Teda kým nám to všetkým nepolezie do peňaženiek...
Narodiť sa ako Slovák znamená tak akosi pudovo, inštinktívne strániť Srbom. Hoci aj u nás mnohí pochopili, že keď kosovskí Albánci dostali podporu zvonka, pre Belehrad bola celá kauza pasé. Slovák tak myslí možno aj preto, že kosovskí Albánci sú u nás viac ako so zmrzlinou, cukrárňami a kebabom spájaní s prostitúciou, výmenou valút, pašovaním drog, ktoré už prenikli aj na školské dvory a krádežami áut. Nejeden Slovák súhlasil s Pišťankom v knihe Rivers of Babylon (I.) ako naložiť so Šiptármi... Tí však medzitým získali naše občianstvo, licencie na prevádzku reštaurácií a zmenární a zrejme aj status slušných občanov.
A ešte je tu jeden aspekt, u nás zatiaľ málo uvádzaný: narodiť sa ako Slovák vo Vojvodine. Na severe Srbska. Ktorá prišla o autonómiu keď aj Kosovo, ale kvôli tomu sa nešla zrovna odtrhnúť... Slováci z Vojvodiny, tí, ktorí tam zostali žiť a aj tí, ktorí už bývajú na Slovensku, sú z kosovského diania rozpačití. Zmätení. Na jednej strane ako juhoslovanskí (dnes srbskí) občania nechceli bojovať a umierať za túto kauzu, na strane druhej dobre vedia, že ak bude pokračovať exodus Srbov z Kosova do Srbska, je dosť možné že odídencov budú usádzať práve v mnohonárodnostnej Vojvodine. Kde popri Srboch žijú Maďari, Rumuni, Slováci, Rusíni a iní. Vo Vojvodine, ktorá je loajálna Belehradu (a ktorú niektoré zdroje nazývajú „maďarské Kosovo“), to dobrú krv neurobí. Novousadlíci zväčša nemajú pochopenie pre menšinových starousadlíkov a ich spôsob života. Možno aj preto, že títo Srbi, majú zlé skúsenosti s albánskym etnikom a už inštinktívne neveria ostatným menšinám (najviac asi Maďarom, ktorých je tam najviac). Niekoľko etnicky motivovaných incidentov, aj proti Slovákom, sa už zomlelo. Tak to vyzerá, keď si treba (na niekom) vybiť zlosť. Vo Vojvodine sa oprávnene boja, aby sa z mraku srbských frustrácií z Kosova neblýskalo práve u nich. To by vôbec nebolo dobré. A nie je dobré ani to, že na Západe takýto scenár nepredvídali. Alebo áno? Uff, potom sa veci majú horšie ako sa zdá.
