Srbi, či už tí zo Srbska, Bosny alebo kdekoľvek vo svete tvrdia, že NIKDY neuznajú kosovskú samostatnosť a niet dôvodu im neveriť. Bez ich súhlasu a bez súhlasu Moskvy sa Kosovo nestane riadnym členom OSN a Belehrad použije všetky páky, aby sa odbojná provincia nedostala ani do ďalších medzinárodných štruktúr, či už OBSE, Rada Európy alebo MMF a Svetová banka. Kosovčania na vlne nedelňajšej eufórie majú tieto tvrdenia v paži a keby niečo, môžu poukazovať na príklad Tajvanu, ktorý je aj nie je oficiálne uznávaný vo svete a predsa funguje a prosperuje.
Ibaže paralela s Tajvanom začne krívať akonáhle príde reč na ekonomiku. Sú to diametrálne odlišné prípady. Kým Tajvančania sú svetovou ekonomickou veľmocou, Kosovčania môžu svetu ponúknuť akurát bohaté náleziská lignitu (najbohatšie z celého Srbska), ibaže ťažba uhlia nie je dnes už taká rentabilná ako kedysi. Belehrad ešte pred deklaráciou Prištiny o nezávislosti vystríhal, že stopne ekonomicko-obchodné-energetické a vodné a potravinové toky s Kosovom. Z hľadiska Belehradu takýto trest (dodnes neuskutočnený!) má logiku, veď prečo by podporoval toho, kto mu robí zle a kto ho celosvetovo ponížil? Kosovo má isté záruky zo strany EÚ (najmä verbálne), že svet nenechá nový štát zahynúť hladom, ale tunajší Albánci len pár hodín po vyhlásení pavarsije už začali hľadať pomoc u susedov. Prvotne sa Kosovčania zamerali na bratov Albáncov z Albánska, ktorí im hneď v prvý deň ponúkli svoje jadranské prístavy. Z Albánska mali byť zabezpečené dodávateľské trasy potravín. Ibaže aha-ha-ha-ha-ha, zistilo sa, že bratia nemajú dostatočne skonsolidované štruktúry a infraštruktúru pre podobné operácie. Chcú, ale nemôžu. A tak sa Kosovčania reorientujú a obracajú sa s prosbou na Bulharsko. Kosovský premiér Hashim Thaci vedomý si dopadov srbského embarga už vyzval Sofiu o pokrytie deficitu elektrickej energie, dobudovanie infraštruktúry a poprosil bulharské dopravné spoločnosti, aby zabezpečili dodávky základných potravín a surovín pre nový štát. To ale priamo implikuje Macedónsko, keďže leží medzi Bulharskom a Kosovom. Sofia sa ocitla pred dilemou. Bulharsko patrí medzi štáty, ktoré sa okúňajú uznať nezávislosť Kosova. Srbsko je ich priamy, väčší a dôležitejší sused ako Kosovo! Na druhej strane Bulhari sú čerstvo v EÚ, majú dosť nesplnených úloh voči Bruselu a keďže únia Kosovčanov miluje, tlaky na Sofiu sa dajú očakávať. A potom je tu aj otázka zárobkov a ekonomických výhod. Kosovčania sú ochotní dobre platiť za elektrinu, potraviny a dodávateľské služby. Ale čo ak sa za to nahnevajú Srbi a pokazia Bulharom iné kšefty? Hmm, ťažká dilema. Srbský premiér Sergej Stanišev v pondelok poobede rokoval so svojimi ekonomickými expertmi aby našli východisko. Neviem ako sa dohodli... A čo Macedónsko? Tam je dilema ešte horšia, lebo Skopje nielenže chce byť poslušným žiakom Európy a NATO (v apríli čaká pozvánku do aliancie a dúfa aj v členstvo v únii), ale má doma asi tretinovú albánsku populáciu, ktorá rada rozširuje mapy Veľkého Albánska a dotvára obraz balkánskeho sudu s pušným prachom. Macedónsko bude zrejme viac ako opatrné a skôr nápomocné Kosovu. Pre istotu... Lebo čo ak rozbehnutých Albáncou už nič nezastaví? Svet im, zdá sa, fandí...
Z ostatných exjuhoslovanských republík a balkánskych štátov má Kosovo istú podporu od Slovinska, ktoré momentálne predsedá EÚ, čo krajinu zaväzuje. V Ljubljane sa ani netajili, že budú medzi prvými, čo uznajú Kosovo. Zaujímavé bude sledovať reakcie Chorvátska, ktoré sa taktiež ponáhľa do únie a NATO a ktoré má staré nevybavené účty s Belehradom, hoci v posledných rokoch dochádza k (želateľnej) normalizácii medzi oboma štátmi. Ktovie na ktorú stranu a akou mierou sa bude prikláňať Záhreb v budúcich predpokladaných sporoch medzi Srbskom a Kosovom. Ešte v horšej pozícii sa ocitla Bosna a Hercegovina, ktorá okrem integračných ambícií (ergo ústretovosť voči Bruselu) musí zohľadňovať odstredivé tendencie Republiky Srpskej. Po nedeli silnejšie a ako keby oprávnenejšie. Otvorená podpora a pomoc Sarajeva Kosovčanom sa môže podobať samovražde tohto umelo pozliepaného štátu. A po nedeli hlavybôľ nastal aj v Podgorici, lebo malá Čierna Hora si hádam najmenej zo všetkých môže dovoliť priamo paktovať so susedným Kosovom. Aj po separácii od Srbov sú vzťahy medzi oboma štátmi úzko prepletené a silné rodinné väzby medzi obyvateľmi oboch krajín zostali zachované. Nenašiel som žiadne agentúrne správy o tom, ako Čiernohorci vnímali a vnímajú kosovskú nezávislosť. Prčo? Ale určite sa nebudú snažiť vedome provokovať Belehrad.
Tento náčrt možných vzťahov predpokladám iba pre najbližšiu budúcnosť. Ktovie čo prinesú zajtrajšky? Možno naozaj dôjde na slová srbského minsitra pre Kosovo a Metohiju Slobodana Samardžiča: „Osamostatnenie sa Kosova nebude finálnou fázou dezintegrácie Juhoslávie, ale prvou fázou nového dezintegračného a secesionistického procesu na Balkáne.“ V politike sa z nepriateľov stávajú spojenci a z kamarátov rivali. A keď do toho kecá celý svet, je to ešte horšie. František Šebej v nedeľu v TV-prenose povedal, že ruská podpora Srbska je jasná, lebo Rusku ide o geopolitické záujmy. No dobre, ale iným nejde? O to isté? Američanom a Západnej Európe? Bez pomoci ktorých bi si Kosovčania nikdz nelajfli spúšťať pavarsiju. Ha! Pravdaže im ide! Ako ináč? Na balkánskej šachovnici je priveľa hráčov a samotné štáty tohto regiónu (po rozpade kedysi silnej a vplyvnej Juhoslávie!) sú iba malými a bezmocnými figúrkami. Najlepšie a zrejme aj najkrutejšie to pochopili Srbi. Je takmer isté, že už spomínané bure baruta, sud s pušným prachom, sa výynamovo prenesie aj do politiky 21. storočia a nebude to iba nevinný kabaret Balkán. A Churchill môže v nebi spokojne bafkať, že aké to múdre slová povedal.
