Agentúry píšu, že „rebélia“ albánskych poslancov prichádza v nevhodnom čase, keď sa krajina s nádejou díva do Bukurešti, kde sa začiatkom apríla rozhodne, či ju zoberú alebo nie do NATO. V Skopje veria v túto šancu, hoci Gréci sa stavajú na zadné a divoko mávajú právom veta kvôli takej banalite ako názov krajiny. A akoby to nestačilo, teraz aliančné váhy nerozhodnosti zaťažujú aj miestni Albánci.
Ak svet nemá krátku pamäť (nemá?), tak si spomenie, že kvôli albánskej nespokojnosti bola v roku 2001 v Macedónsku občianska vojna. V porovnaní s Kosovom a Bosnou možno nič moc, ale vojna je vojna, umierajú v nej ľudia a páchajú sa škody. Po nej dostali macedónski Albánci široké právomoci, ale zrejme im to nestačí. Aj v Macedónsku sa cítia štátotvorným národom. Teraz chcú povýšenie albánčiny na druhý úradný jazyk, podielať sa na výbere nového mena pre krajinu (hoci u Macedóncov nie je až taká vôľa tento názov meniť) a sociálne zabezpečenie pre tých, čo pred pár rokmi bojovali proti Macedónsku! Ale pozor, nie je to prvýkrát, čo útočia na politický režim vlastného štátu!
Vlani v lete denník Pravda priniesol informácie o takzvanej Ilyride. Je to Hnutie etnických Albáncov v Macedónsku. Ako je známe, Albánci svoj pôvod radi odvádzajú od Ilýrov, hoci nie všetci historici s týmto nabetón súhlasia. Ale to je teraz vedľajšie. Ilyrida vlani odporučila „svojim“ poslancom odchod z parlamentu a vytvorenie macedónsko-albánskej dvojetnickej federácie. Tuším ich je tam 29. Tých „ilýrskych“ poslancov. Všimnite si termín «dvojetnická federácia». Ako ďaleko je od krehkej federácie vytvorenej na etnickom princípe k jej rozpadu? Na Balkáne? S výbušným potenciálom, aký sa čoraz viac prejavuje v rámci albánskej menšiny? Česko-Slovensko by mohlo opäť poslúžiť ako model rozpadu (už študujú tento model v Belgicku), hoci tam by to asi nešlo takou pokojnou cestou ako u nás...
Okrem toho, tiež vlani koncom leta Džezair Sačiri, bývalý albánsky poslanec v macedónskom parlamente a starosta obce Tanuševci na severe krajiny, vyhlásil, že ak sa po kosovskej nezávislosti cestou referenda odtrhne Republika Srpska od Bosny a Hercegoviny a pripojí sa k Srbsku, aj on v Tanuševci vyhlási referendum o pripojení sa ku Kosovu. A basta! Čo tam po územnej integrite štátu, ktorý ho platí. Tomu sa povie loajálny štátny zamestnanec!
Žiaden div, že sa Skopje ponáhľa do NATO! Členstvo v aliancii by bolo zárukou jednoty krajiny, lebo NATO sa hádam nebude blamovať, že v jednej zo svojich členských krajín dopustí vojnu... A dôvodov má macedónska vláda viacero. Napríklad aj nevyjasnené macedónsko-kosovské hranice. V dĺžke 220 km a ploche 2500 ha v horskej oblasti známej ako Skopska Crna Gora. Raj pre paraglajding a iné extrémne športy. Už došlo k slovným prestrelkám medzi Prištinou a Skopje na túto tému. Macedónci sa odvolávajú na Ahtisaariho plán (vytvorenie zmiešanej komisie do 4 mesiacov po nezávislsoti Kosova a v priebehu jedného roka ustáliť hranice) a razia heslo „najskôr demarkačná čiara a potom uznanie Kosova.“ Priština chce presný opak. Kosovský vicepremiér Hajredin Kuči odkázal Macedóncom: „Kosovo vie, čo je jeho povinnosť, ale nepodvolí sa ultimátu zo Skopje. Najskôr uznajte Kosovo, potom urovnáme hranice.“ Myslím si, že Macedónci majú pravdu keď im neveria. Lebo kosovský úspech, čiže fakt, že Západ dovolil odtrhnutie sa tohto územia od iného štátu, je vodou na mlyn panalbánskemu hnutiu. A kosovský model je najväčšou motiváciou práve pre macedónskych Albáncov. Tvrdia, že v Macedónsku im podľa etnického kľúča patrí tretina krajiny. Ak sa aj oni vyberú cestou secesie, podľa kosovského scenára: občianske nepokoje = násilie = obete a škody = humanitárna kríza = zásah zvonku = neúspešné rokovania = odtrhnutie provincie, tak je isté, že tí kosovskí sa dajú dokopy s tými macedónskymi a čo ak takto posilnení (a v prípade Kosova aj posmelení veľmocami) budú kričať malá hŕba pýta viac a na vlne panalbanizmu budú chcieť pripojiť aj Albáncov z Čiernej Hory (ďalší malý a nevýznamný štát!), prípadne zo severu Grécka? Ups, s Gréckom im to asi nevyjde. Je to silne nacionalistická krajina a je v NATO a nakoniec tam zarábajú tisíce bratov. Albáncov z Albánska.
Nejasnosti okolo demarkačnej čiary a s tým súvisiace macedónsko-kosovské slovné prestrelky a obvinenia môžu viesť k zvyšovaniu etnického napätia. Ale aj k sporom Macedónska so Srbskom, lebo nezabúdať, že Srbsko stále považuje Kosovo za svoju provinciu a teda sporná hranica je v jeho optike sporom srbsko-macedónskym! A Skopje po spupnosti zo strany Grécka a jasných provokáciách albánskej menšiny naozaj nepotrebuje aj ťahanice s Belehradom. Skôr naopak. Srbsko, ak sa nestane akýmsi páriom Európy, môže byť vhodným spojencom proti albánskemu úľu. A ktovie, história sa opakuje, a možno raz vznikne čosi ako „Južnoslovanská Malá dohoda.“ Spojenectvo Srbska, Macedónska a Čiernej Hory proti rozpínavosti istej menšiny v ich krajinách. Táto posledná „scestná“ úvaha je čisto moja. Berte ju ako political fiction. Hoci v politike si človek nikdy ničím nemôže byť istý!
Záver si z tohto každý urobí sám. Možno aj taký, že za históriou násilia v Kosove nestoja iba Srbi. Ktorým do istej miery história zatiaľ krivdí. A celkom na koniec, ak dovolíte, po najnovších macedónskoalbánskych iniciatívach sa odvolám na jedno pozmenené príslovie z môjho staršieho blogu: „Podaj Albáncom autonómiu, zoberú ti celú provinciu!“ Bodaj by som sa mýlil.
