Mali sme už všetkého dosť! Dosť bolo mrznutia vo vlastných bytoch a domoch. Elektrinu nám v rámci šetrenia pravidelne ráno a večer vypínali (variť, piecť, kúriť elektrinou? – zabudnite!). Zakúpené uhlie takmer nehorelo (to kvalitné šlo na vývoz), ba aj petrolej do starých lámp na knôt bolo ťažko dostať...
Mali sme dosť postávania v nekonečných radoch na tovar. Na všetko (toaleťák, vata, pracie prášky, bicykle) ale najmä na chlieb, mäso a mliečne výrobky.
My mladí sme mali dosť nudy. V televízore nebolo na čo pozerať, iba na na NEHO a ŇU (ďakujem, neprosím!), v kinách do omrzenia išli stále tie isté shity (režim šetril a prestal kupovať aj filmy zo Západu), mládežnícke kluby v našom malom meste nefungovali, diskotéka sa končila o desiatej večer a nás, už plnoletých štvalo aj to, že bary a reštaurácie zatvárali tiež o desiatej. Bary a reštaurácie mali okná bez záclon a závesov - aby bolo zvonku vidieť, kto je vnútri. Režim sa v tých týždňoch veľmi bál. Aj spolčovania ľudí.
Mali sme dosť neslobody, lebo vycestovať, hoci aj do socialistickej krajiny, nebolo také ľahké (raz za dva roky a nikdy nie celá rodina), zakúpiť si dobrú zahraničnú hudbu sa dalo iba na čiernom trhu a mnohé dobré knihy boli zakázané a nezohnateľné. Bola to doba, keď sme si zvykli na podpultový štýl života. Ale mnoho ľudí si donekonečna zvykať nechcelo a pod rúškom noci prebehli cez čiaru. Rátam v duchu: dve moje spolužiačky, sestry-dvojčatá, s ktorými sa kedysi spájali moje prvé erotické fantázie. O rok staršia Monika, s ktorou som sa tak dobre vedel porozprávať o všetkom a ktorá chcela, aby som ušiel s ňou (bál som sa, bolo mi ľúto mamy a akosi som neveril na pečené holubz na Západe). Potom najlepší kamarát môjho staršieho brata. Náš strýko... A desiatky, stovky, tisíce ďalších. Z celej krajiny, nie iba od nás z mesta. Niekoľkí zostali žiť v Maďarsku, ďalší skončili v Rakúsku ale väčšina z nich sa vybrala ešte ďalej na Západ. Vyoraný pás hranice medzi Rumunskom a Maďarskom má asi dva metre šírku. Potom priekopa, potom ďalší pás oráčiny a za tým bezpečie. Naši ľudia dobre poznali terén. Aj hodinu, kedy po čiare chodí v noci vojenská hliadka. V roku 1987 Maďarsko na svojom území otvorilo „lágre“ pre utečencov z iných krajín, najmä však z Rumunska. Napäté rumunsko-maďarské vzťahy po tomto ešte viac ochladli. Maďari prosto prestali vracať späť utečencov a Čeaušescov režim už na nich nemal žiaden dosah. Keď sa začali rúcať perestrojkové komunistické režimy v susedných štátoch, my v Rumunsku sme sa cítili ako idioti. Stagnácia nebolo nikdy viac citeľnejšia. Ale tušili sme, že koniec režimu, ktorý nám nič nedovoľoval, sa blíži. Utešovali sme sa, že nič netrvá večne a lačno sme hltali spravodajstvo Hlasu Ameriky a najmä liberálnej juhoslovanskej televízie. Po srbsky sme rozumeli dobře. Lepšie ako po maďarsky, lebo aj maďarská telka sa vysmievala z Čeaušescovcov.
Ale zmena nás, obyčajných ľudí, predsa len zastihla dosť nepripravených. Síce sme šomrali, potajme zatínali päste a kuli plány na zmenu, ale okrem toho a vtipov pošušky do uška sa málokto odvážil na niečo naozaj smelé. Dobre sme vedeli, že každý tretí je informátorom Securitate. Dnes už viem, že spontánnych pokusov o zmenu bolo viac (neúspešný štrajk v novembri v Temešvári, v polovičke decembra pokus o povstanie v meste Jaši). Pamätám si z toho obdobia na vtedy aktuálny vtip. Čeaušescu chcel získať uznanie vo svete ako mierotvorca (pokúšal sa sprostredkovať mierový dialóg medzi Izraelom a Palestínčanmi, odsudzoval jadrové zbrojenie oboch veľmocí, atď.) a tak našim každodenným heslom bolo Ceauşescu - Pace! Čeaušescu - Mier. Tvrdili sme, že toto heslo je „mierne“ nedorobené. Správne malo byť: Ceaušescu, odpočívaj v mieri. Prišlo aj to, ale to už predbieham udalosti.
Dnes sa už vie, že kým v ľuďoch revolta iba tlela, určité štruktúry chystali politický prevrat – malo to bzť v inom meste a v iný deň ako sa to nakoniec udialo. Ulica chystané scenáre predbehla. Temešvárska ulica. V prvých dňoch, mesiacoch ba aj rokoch sa za hlavnú príčinu revolty vydával maďarský pastor László Tökes. Dnes vieme, že pastor hral na obe strany, že bol informátorom tak rumunskej ako aj maďarskej tajnej služby. Jeho presun do vnútrozemia mal svoj význam… Vtedy však nikto nič nevdel. Jeho farníci nechceli, aby bol na základe súdneho rozhodnutia deložovaný na inú farnosť. Po jeho plamennej kázni sa pochytali pred farou za ruky a odmietali pustiť k nemu milíciu. Vzdor. Bolo to 15. decembra. Na druhý deň o tom vedeli hádam všetci v meste a malý hlúčik sa zmenil na masu ľudí. Z toho narástol dav a keď sa o tom dozvedeli študenti z internátov, prišli aj oni do centra. Dav je zvláštny jav. Dáva pocit sily, a hoci anonymný, dáva istotu jednoty. Pocit spolupatričnosti demonštrantom dodala aj buditeľská pesnička Deşteaptă-te Române (Zobudťe sa Rumuni), dnes národná hymna.
Kamarát Paľo Šinkovicz vtedy študoval v Temešvári. Spomína, ako študenti pri výkrikoch nespokojnosti začali kričať nielen svoje internátové boľačky (Je nám zima, Chceme teplú vodu a pod.) ale aj vážnejšie veci: Chceme chlieb! Chceme slobodu! A došlo aj k zvolaniu: Jos Ceauşescu! Jos tiranu! Dole s Čeaušescom, preč s tyranom. A dav sa pohol. Milícia mala síce obušky a slzný plyn a neskôr aj vodné delo, ale ľudia mali zúfalstvo a zrazu aj odhodlanie. Stačil incident, pri ktorom bol zbitý jeden securista (tajný) a už sa to mlelo. „Hádzali sme na nich čo nám prišlo pod ruky. Kamene, konáre zo stromov, kusy dreva, všetko!“ hovoril Pavel keď sa o niekoľko dní konečne dostal domov. Mnohí sa všal nevrátili. Rumunská revolúcia si podľa štatistík vyžiadala okolo 1100 obetí.
Milícia a Securitate začali ľudí po meste zatýkať. V noci zo 16. na 17. decembra to už boli masové zatýkania. každý kto bol v noci vonku bol podozrivý z rozvracania režimu a zbitý putoval do cely. Niekto zbitý, niekto celý… To ale ľudí ešte viac rozvášnilo. Lavína sa pohla a udalosti sa už nedali zastaviť. Poobede sa ozvali prvé výstrely. Prvé obete. Nasledovné dva dni, to už bolo mesto prakticky odrezané od světa, nefungovali telefóny, vlaky a autobusy boli odstavené, sa demonštranti akoby načas stiahli. Predsa len, streľba v uliciach bol dovtedy jav nepoznaný. A streľba sa stále ozývala. To je jeden z čiernych momento rumunskej revolúcie. DODNES nie sú známi vinníci a takzvaní „teroristi,“ ktorí ostreľovali dav. Ani po 17 rokoch! Pišta, bývalý sused sa raz priznal, že ako vojak v jednej z temešvárskzch posádok musel strieľať. Politruk z Bukurešti vraj bez váhania odbachol dvoch jeho kumpánov, ktorí strieľať na dav pred kasárňou odmietli. Povinnosťou vojaka je brániť svoju jednotku a zástavu posádky. V tom zmätku, keď sa nevedelo kto je kto a kto je s kým (armáda sa na stranu revolúcie pridala až o 4 dni neskôr v Bukurešti) sa vojakom ani netreba čudovať, že sa bránili. Streľbou. Až neskôr vzplávalo na povrch, že v dave boli tzv. podnecovatelia. Ktorí dokázali vyhecovať dav, ale do prvej línie pred guľky nešli… Kto boli? A prečo to robili? Ďalšia zo záhad revolúcie, ktorá prebiehala presne před 17 rokmi… Tých záhad je ináč viac ako dosť.
Keď 20 decembra – Čeaušescu si akoby nič odskočil na návštevu Iránu a svojim podriadeným prikázal potlačiť temešvárske vrenie - začali temešvárske podniky masový štrajk, iskra nepokojov preskočila aj do susedného mesta Arad a šírila sa ďalej: Buziaš, Sibiu, Cugir, Tirgu Mureš, Caransebeš, Rešica, Brašov, Kluž, Alba Iulia a Bukurešť. A ďalšie a ďalšie… Dňa 22. decembra Čeaušescu nechal v Bukurešti na obed zvolať podporný míting (ako vždy ľudia organizovane nahnaní z fabrík, družstiev a škôl). A tam z balkóna, v priamom televíznom prenose sekal rukou do vzduchu a kričal, že iredentisti rozvracajú krajinu, že s chuligánmi treba správne zatočiť, že krajinu si nedáme… A… a zrazu zostal bez reči. Doslova bol bez slova. Lebo dovtedy poslušný dav sa začal správať čudne. Najskôr ticho a potom čoraz hlasnejšie sa šírilo: Ti-mi-šoa-ra! Ti-mi-šoa-ra! Ti-mi-šoa-ra! Aj v Bukurešti sa už vedelo o desiatkach mŕtvych na západe krajiny. Ľudia začali odhadzovať plagáty s heslami a Čeaušescove portréty. Začali po nich skákať. A pískať. A kričať. Karpatský génius iba zmätene pozeral pod seba a rukou sa snažil dav upokojiť. Nechápal. Ako to, že ho už nepočúvajú? Prečo kričia? Čo sa to vlastne deje? Potom zozadu pribehli akýsi ľudia a nasilu ho ťahali preč. A potom sa televízne vysielanie prerušilo. A vtedy, práve v tej chvíli, sme všetci, celá krajina, vedeli že nastala dlho očakávaná chvíľa na zmenu. A začala druhá fáza rumunskej revolúcie s obsadeném sídla televízie, streľbou do demonštrantov, chaosom a popravou diktátorov. O tom nabudúce.
