Tohto týždňa som bol opäť v rozhlase. V tom verejnoprávnom. A opäť bolo témou Rumunsko. Našťastie tentokrát išlo o šťastnejšie okolnosti ako pred rokmi (verím). Kamarát od fachu Peťo pripravil reláciu naživo o integrácii Rumunska do EÚ a okrem Georgety (pekná konzulka z rumunskej ambasády), ktorá hovorí dobre po slovensky pozval aj mňa. Rečí veľa, času málo a furt niekto volal a mal otázky. Až ma to prekvapilo... Ten záujem. V závere relácie Peťo prečítal jednu z poslucháčskych otázok cez e-mail – Ako dnes Rumuni vnímajú bývalý režim? Nuž ako... Mladá generácia už iba z matných spomienok detstva alebo z rozprávania rodičov a tí starší... Ktorí ako. Mnohí dôchodcovia, ktorých dynamickosť dnešnej doby ľaká, veruže aj s nostalgiou za obdobím sociálnych istôt, keď síce toho veľa nemali ale bol aspoň poriadok a ľudia si boli v neslobode rovnejší. A ja, ktorý nebadane prechádzam do strednej generácie (bože, fakt?) na túto éru spomínam najmä ako na éru bezmocnosti. A tichého zúfalstva. Našťastie – ako som písal v predošlom blogu - pred 17 rokmi došlo k dlhoočakávanej zmene.
Ten deň, 22 december pre mňa a ľudí z môjho mesta začal pokojne. Dnes je tomu presne 17 rokov. Všetci šli do práce, žiaci sa tešili na prázdniny. Pokoj bol iba zdanlivý. Ani sme veľmi nerobili, lebo už týždeň trvala rebélia v Temešvári a vedeli sme, že revolučný zápal sa šíri krajinou. Dôjde aj ku nám, na hranice? Mal som 20 rokov a v takom veku sú revolučné myšlienky nákazlivé a aj preto sme chceli revolúciu zapáliť aj v Nadlaku. Naivne, priam romanticky amatérsky sme spolu s niekoľkýmim kamarátmi chystali nočný záťah – z fabriky, kde sme pracovali na tri smeny sme postupne poodnášali niekoľko litrov červenej farby. Plán bol jednoduchý – zrušíme osvetlenie v meste (zrazu boli naš ulice ako Las Vegas!), počkáme si kým sa vzdiali policajná hlaidka posilnená o vojakov z hraničnej posádky a centrum mesta, kde sa len dá, pomaľujeme protivládnymi heslami. Juj, ako nás svrbeli dlane od nedočkavosti a ako nám srdce divoko tĺklo. Od strachu. Predtým v noci sme si len tak skusmo vyšli do ulíc, aj napriek zákazu vychádzania. Hárky papiera (kartón z krabice) sme mali nachystané, aj kusy plachiet a vopred napísané slogany... Stanovili sme si termín akcie: noc z 22. na 23. decembra. Ešte pred Kračúnom. Ale nevyšlo nám to. Lebo v ten deň okolo obeda Čeaušescu aj s manželkou zbabelo ušiel. Z balkóna, odkiaľ nadával Temešváru do banditov a potom aj z hlavného mesta.
Niekoľko hodín predtým bol za záhadných okolností zastrelený minister obrany generál Vasile Milea. Jemu sa pripisuje zásluha, že armáda nerozpútala opravdový masaker voči ľuďom na ulici. Mŕtvych mohlo byť na desaťtisíce... Aj tak je zaujímavé, že zahraničné média bez hanby už v prvé dni hlásili počet 40 000 obetí. Koľko??? Kde sa táto informácia nabrala? A PREČO? To dodnes nikto nevie.
Po správe o vražde generále Mileu sme išli z práce domov. Okolo obeda. Normy nám mohli byť ukradnuté. Kým som prišiel domov „karpatský génius“ navždy opúšťal hlavné mesto. „Ušiel, on ušiel! Poď rýchlo, všetko je v televízore!!!“ vítala ma mama už na ulici. Odhodil som bicykel a lačno sa vrhol na telku. JE TO PRAVDA? ZAČALO TO AJ U NÁS? Áno. Bola to pravda. Bol som vo vytržení. Človek nezažíva v živote príliš veľa chvíľ, keď má naozaj pocit, že zažíva historické zmeny. Vtedy som to cítil! Otcovi som ukradol nejaké ohobľované palice (dva týždne ich márne hľadal), mame čistú posteľnä plachtu, ktorú som pribil klincami na tie palice, počarbal ju (ukradnutá farba) proticeaušescovými heslami a išiel som do mesta robiť revolúciu.
Cestou ma napadlo, že sa zastavím u Paulíny. Učiteľka na slovenskej zákaldnej škole. „Potrebujem jeho portrét,“ povedal som jej. V každej škole bola usmievavá podobizeň Vodcu. Nezaváhala. Zobrala kľúče a z triedy, kde som sa kedysi aj ja učil čítať sme zhodili obraz a už vo dvojici išli do centra. Ja s rozvinutou plachtou a ona s portrétom, na ktorý sme narýchlo načarbali mreže. Bola to sila! Ľudia vychádzali von a tlieskali nám. Boli sme jedny z prvých, čo sa odvážili! Niektorí ľudia plakali a chceli nás objímať. Iní, čo mladší, hulákali a kričali slogany. Aj vulgárne. Väčšina na náš Čeaušescov portrét pľula. Nikomu to nevadilo. Rokmi nahromadené príkoria sa zrazu celkom neesteticky drali von z ľudského vnútra. Za hodinu bol stred nášho malého mesta plný ľudí. Milícia nikde! Záhada! Báli sa. Ale večer postupne povyliezali a pridávali sa k tancujúcim ľuďom na ulici. Akože aj oni si želajú zmenu. Tí istí, čo nás len pár hodín rpedtým chceli pozatvárať... No, mali sme sa dočkať ešte aj horších prekvapení!
V ten večer sa rečnilo z balkóna školy, všetci hovorili o slobode, žiadali trest pre diktátorov a my mladší aj likvidáciu komunistickej strany. „Vy len tichšie,“ poučil nás miestny veterinár (vplyvný človek) „nadávajte na Ceaušesca, ale stranu nechajte tak.“ Jeden z tých, čo radi prevracajú kabáty. Ale nenechali sme. Príliš veľa vecí sa dialo a my sme sa báli, aby nám niekto revolúciu neukradol (ach jaj, naivita). Keď som sa ani neviem ako dostal aj ja na „rečnícky balkón“ (v tej triede som mal kedysi tanečnú) už ani neviem čo som zachrípnuto kričal. Ale viem, že som spálil stranícku knižočku UTC (naše SZM), lebo takú musel mať každý stredoškolák. Ešte nedohorenú som ju šmaril dole do davu. Dav tlieskal. A kričal. A potom tancoval. Dlho do noci. A kým sme mladší „búrali svet“ tí starší a múdrejší už kdesi za dverami kuli pikle – kto bude teraz vládnuť mestu? A tak sa to dialo všade v krajine. Kým mladí na uliciach, ale aj vojaci z kasární, umierali ani neviem prečo, v zákulisí sa už formovali nové vládne štruktúry. Front národnej spásy. Mnohí budúci politici akoby zázrakom odkiaľsi povyliezali a zrazu boli v televízii (už slobodnej), ktorá vysielala non-stop revolúciu v priamom prenose. A rozdávali dobré rady. A úsmevy. A rozumy.
Najbližšie dni boli v znamení nekončiacej eufórie, ale aj strachu. Krajinou sa ako povodeň šírili fámy, že teroristi (kde sa vzali, tu sa vzali) ostreľujú ľudí zo striech, že sú dobre organizovaní aešte lepšie vyzbrojení a že majú snahu utiecť za hranice. Aj cez našu colnicu. Panika! Narýchlo zorganizovaná domobrana. Zbrane z arzenálu milície. Guľometné hniezdo na streche pošty. Ďalšie na železničnej stanici. Hliadky z trikolórou na rukáve. Zástavy s vyrezaným kruhom (preč so socialistickým znakom!). Ženičky, ktoré nosili domobrane jedlo a čaj. A pálenku. December býva chladný.
A potom začali prichádzať kamióny. Ale z opačného smeru. Cez Maďarsko. Zo zahraničia. Aj z Česko-Slovenska. Vďaka vám, aj takto po rokoch. Európa zhrozená, čo sa u nás deje, chcela pomôcť. Potraviny, veľa potravín. Šatstvo a lieky. Tie sa naozaj zišli. Prvá vlna kamiónov v sprievode nedočkavých novinárov a fotoreportérov (ktorí bez hanby liezli v Temešvári až do rakvy zastreleným – len aby bol dobrý záber) cez mesto iba prefrčala a hybaj do vnútrozemia. Potom už zostávali u nás. Ďalej sa báli. Niekoľko zahraničných novinárov a jeden maďarský šofér boli zastrelení. Nevie sa kým. Zrejme teroristi... Tí boli vtedy všade... V rámci solidarity s tými, čo majú menej ako my a najmä preto, že kým sme my v Nadlaku chystali zabíjačky, v iných mestách sa umieralo, sme sa rozhodli, že tovar zvonku sa bude prekladať do našich kamiónov a sami ho budeme rozvážať do najviac postihnutých miest. Stalo sa. Podniky a obchody prestali pracovať. Zamestnanci, žiaci zo školy, dobrovoľníci, všetci prehadzovali balíky z ruky do ruky, z kamiónu do kamiónu. Taká živá reťaz. A potom kamióny zoradené v dlhej kolóne štartovali preč. So zástavou na okienku (akože my patríme k povstalcom, k tým dobrým) a každý šofér pribral jedného-dvoch ľudí do kabíny, aby mal kto tovar vyložiť. Prihlásil som sa aj ja. Doma som nič nepovedal. Mam by umrela od strachu. Dosť už, že starší brat, ktorý pracoval pre kamiónovú spoločnosť riskoval svoj život ako koordinátor týchto akcií. Ale mama sa to dozvedela a pribehla pred kultúrny dom, odkiaľ sme štartovali. Plakala, prosila, aby som niekam nešiel. Ale ja nie, musel som. To dobrodružstvo, ten adrenalín a pocit, že robám čosi správne a najmä zvedavosť, ako to vyzerá vo väčších mestách, kde sa naozaj diali veci. Prvý šok som zažil v Arade, kde časť kamiónov zložila prvý náklad. Ukázali nám maďarský kamión. Prestrelené čelné sklo. Tmavá červená škvrna vzadu. Krv. To ostatné, čo zostalo po maďarskom vodičovi už zmyli. Tam som pochopil, že ani my si nemôžeme byť ničím istí. V kabíne cestou do Temešváru sme boli ticho. Došli sme tam niečo po desiatej. Hneď pri vchode prvá veľká hliadka. Kto ste, kam idete, čo veziete? A len tak na okraj jeden z vojakov zahlásil: „No, máte od boha šťastie. Pred desiatimi minútami tu bola zúrivá prestrelka. Keby že vtedy prídete, tak ani nemáte kde ujsť...“ Doriti! Závan strachu vo mne zosilnel, keď sme prechádzali cez mesto. Sem-tam vypálené autá, rozostrieľané múry, rozbité výklady. A prázdno. V štyristotisícovom meste nevidieť takmer ani nohy bolo veľmi veľmi čudné. A potom sa pustým mestom prehnala rinčiac ešte prázdnejšia električka. Akoby si jej vodič myslel, že rýchlou jazdou ujde teroristom-fantómom... A neskôr, keď sme už v ani neviemakej telocvični vykladali potraviny (boli z Česko-Slovenska) a rozmýšľali koľko z nich sa naozaj dostane ku obetiam a príbuzným obetí sa to ozvalo. Ta-ta-ta-ta-tatatata-ta! A ešte raz. Bližšie a silnejšie. Zaliezli sme ako mzšz dovnútra. Doprdele, v tom nočnom tichu sa dávky zo samopalu či skôr guľometu ozývali nebezpečne blízko. Príšerný zvuk. Cestou domov nás dvakrát brutálne prehmatali v centre Aradu: „Dole z kabíny! Ruky na kapotu, nohy doširoka! Nehnúť sa, lebo strieľam!“ To neboli žarty. Krátko pred nami domobrane a vojakom unikalo cez centrum neoznačené vozidlo. Teroristi?
Boli to zvláštne dni. Počet mŕtvych pribúdal a radosť zo slobody kazila neistá situácia v krajine. Tú malo ukončiť (a aj ukončilo) dolapenie unikajúceho prezidentského páru. A jeho poprava. Ale o tom nabudúce, v poslednej časti mojej netradičnej trilógie o rumunskej revolúcii.
