V ten večer sme u Dana hrali karty. Dano je môj bratranec (bratník po našom) a horlivo rozoberali udalosti posledných dní a hodín. Už všetci vedeli, že útek sa Nicoalae a Elene Čeaušescovcom nepodaril. Zle si to zorganizovali, alebo vsadili na nesprávnzch ľudí. Isté je, že ich lapili neďaleko mesta Targovište a odvieldi do tamojšej vojenskej posádky. Odkiaľ už nemali vyjsť. Pre mňa to bola vzrušujúca novinka, lebo v Targovište som iba polroka pred vypuknutím revolúcie bol vojakom rumunskej armády a ešte stále som myslel čo asi robí Simona, do ktorej som sa tam zabuchol. Chodila do školy blízko našej kasárne (ale nie yej, kde väznili diktátorov). Mala šestnásť rokov, ach jaj, ladnú chôdzu, čierne vlasy s vrkočom, jamku na líci, pekné telo a dodnes neviem čo na mne videla.
Tak sme v ten večer menšieho tromfa prebíjali väčším tromfom na pozadí zvukov zapnutej telky. A zrazu, počkaj, počkaj, ticho, čo to hovoria? Tá správa bola najsilnejším tromfom. Komentátor (trikolóra na rukáve, v pozadí deravá zástava) vážnzm hlasom oznámil, že On a Ona boli dňa 25. januára 1989 postavení pred špeciálny Vojenský tribunál, ktorého členovia sa dostavili z Bukurešti, že boli súdení, odsúdení na smrť a vzápätí na to popravení zastrelením. Čože? Ako? Kedy? Prečo? Kebyže vtedy niekto sleduje rejting televízie, takú sledovanosť by píplmetre jednoducho neuniesli!
Boli sme v šoku! Doslova. Čakali sme všeličo. Rátali sme pravdaže aj s popravou a nejeden z nás navrhoval tie najkrutejšie formy likvidácie spojené s mučením, ale nečakali sme, že sa to udeje tak rýchlo. V druhý deň vianočný. Tešili sme sa na súd, kde si celý národ zgustne na strachu oboch manželov, okolo ktorých vyrástla neuveriteľná hradba pretvárky a faloše a propagandy a nepravdy a zlovôle. Tešili sme sa, ako sa aj oni začnú báť, konečne aj oni! A že v ich strachu na súde poprezrádzajúp kadečo aj na tých ostatných. Prisluhovačov. Pätolízačov. Verných. Oj, ale asi tu bol kameň úrazu. Lebo tí, čo prišli po nich mali tiež za ušami a tak sa zrejme v novovytvárajúcich sa mocenských póloch rohodlo pre jediné synonymum: zlý režim = Čeaušescovi. Nikto iný. Bolo to elegantné riešenie. Odstráňme ich dvoch a akoby sme odstránili minulosť. A aby to národ zožral aj s navijakom pomohli umne šírené fámy o teroristoch, ktorí prisahali vernosť Vodcovi (údajne žoldnieri z arabských krajín) a chcú ho oslobodiť. Televíziu a rozhlas už mali pod kontrolou nové štruktúry. A národ vtedy od telky ani oko neodtrhol a uveril by aj tomu, že nás Marťania prišli oslobodiť. To bolo najsilnejšie ospravedlnenie pre rýchlu popravu diktátorov – strach z teroristov. Iný dôvod? Čeaušescu priveľa vedel. Na mnohých. Musel padnúť. Stalo sa. Ako sa to stalo, vyrozprával v októbri 2005 pre denník Evenimentul zilei čatár Dorin Carlan.
Dorin Carlan bol paragán. Vojakom parašutistickej výsadkovej jendotky v posádke Boteni, okres Dambovica. Neďaleko Targovište. Spomína si, že 25. decembra ráno o 7.00 ich jednotka dostala rozkaz na presun do Targovište. Osem vojakov nasadlo do dvoch vrtuľníkov a pristalo na dvore hlavnej kasárne v okresnom sídle. Tam ich privítal generál Victor Stanculescu (porevolučný minister obrany) a oznámil im, že bol zostavený vojenský súd a že v prípade, ak Nicu a Elena budú odsúdení oni sú tí, čo vykonajú popravu a či s tým súhlasia. Nikto z vojakov nebol proti. A tak im generál ukázal múr, kde bude poprava. O výsledku súdu zrejme nikto nepochyboval. Kapitán Ionel Boieru strážil oboch manželov, čatár Dorin Carlan a seržant Octavian Gheorghiu strážili dvere miestnosti, kde prebiehal súd. Súd trval asi hodinu a svojim spôsobom to bol výsmech justície, lebo pridelený advokát, ktorý bežne má obhajovať obvinených, tentokrát sa pridal na stranu žalobcov. Verdikt znel jasne: rozsudok smrti a vykoná sa okamžite. Bývalý paragán sa dodnes zabáva na tom, že sudca ešte predtým podľa zvyku povedal, že obvinení majú právo odvolať sa do desať dní. Aké odvolanie, keď ich odniesli rovno k múru? Spomenul si aj na to, že generál Stanculescu bol ten, ktorý koordinoval popravčiou čatu. A ešte prezradil, že Nicu a Elena Čeaušescovci nechceli opustiť miestnosť kde nad nimi vyniesli ortieľ smrti. Keď sa kapitán Boieru opýtal čo má robiť, Stanculescu rozkázal: „Zviažte ich, zoberte a postavte rovno k múru.“ Elena začala kričať, že keď spolu celý život bojovali, spolu chcú aj zomrieť, čo generál považoval za jej posledné želanie. Keď sa jej na to opýtal, ona začala všetkým naokolo nadávať. Popravčia čata aj napriek predošlému odhodlaniu na chvíľu zaváhala. Predsa len, do prezidenta a jeho manželky sa nestrieľa len tak... Vtedy zasiahol ďalší člen tribunálu, Virgil Magureanu (porevolučný šéf tajných služieb, potom politik, dnes veľkopodnikateľ!) vojakom povedal, že oprava musí bzť rýchlo vykonaná, lebo zo Stredomoria sa blíži 6. americká flotila, ktorá chce bombardovať Rumunsko a vyslobodiť Čeaušesca. Neviem prečo práve americká... Ale na vojakov slová ďalšieho generála zapôsobili a už neváhali stlačiť spúšť.
„Vytiahli sme ich na dvor,“ citoval rumunský denník spomienky bývalého paragána. „Oni si najskôr mysleli, že pôjdeme ku vrtuľníku, ale potom zistili, že ich vediem ku stene. Ani nekráčali, viac-menej sme ich niesli. Čeaušescu začal kričať: Smrť zradcom! Dejiny ma pomstia. Nech žije Rumunská socialistická republika! Keď začal spievať internacionálu, zastrelil som ho.“
Ďalšia spoveď bývalého vojaka pôsobí šokujúco, slabšie povahy radšej nech už ďalej nečítajú!
„Nikto nám nedal rozkaz na streľbu. Ja som do prezidenta vystrieľal šesť nábojov, potom sa mi zablokovala zbraň. Ionel do oboch vyprázdnil celý zásobník a sedem-osem guliek sa im ušlo aj od Gheorgheho. Čeaušescuho zdvihlo asi meter po múre, keď ho zasiahla dávka od Ionela. Žuchol na zem ako vrece zemiakov. Ona ležala na boku a robila akési čudné gestá. Mala obrovské diery v tele a ešte stále sa hýbala. Bol som od nej asi 20 centimetrov. Vymenil som zásobník a všetkých 30 nábojov vyprázdnil do jej hlavy. Bol som celý špinavý od jej krvi a mozgu,“ povedal Dorin Carlan pre rumunský denník. A ešte dodal, že potom, čo telá zabalili do celtoviny a naložili do vrtuľníka musel sedieť na Čeaušescovi, lebo nebolo dosť miesta. Hmm... Vojakov-katov vysadili v ich kasárni a čo sa stalo s telami je dodnes záhada, je však možné, že obe telá spálili. Zrejme aj preto úrady nikdy nedovolili ich dcére Zoe, aby uspela so žiadosťou o exkumáciu tiel.
My doma, ktorí sme donekonečna pozerali opakovaný záber zo súdu a pootm iba strih na dokatované mŕtve telá, sme prenos z popravy nevideli. Preto ma prkvapilo, keď som sa dozvedel, že zahraničné televízie mali k dispozícii aj túto pásku. Neviem, stále som to nevidel. A potom, ako to paragán opísal, ani nemám chuť si to pozrieť. V Rumunsku prvotný šok z ich popravy vystriedali fámy, že to neboli oni. Že išlo o ich dvojnikov a oni ušli do zahraničia, kde majú obrovské kontá. Nemyslím si to. Touto popravou novovznikajúca vláda chcela urobiť hrubú čiaru za minulosťou. Súdny akt násilia mal ukončil násilie na uliciach a najmä usmerniť desaťročia hnevu a nenávisti národa iba týmto jedným smerom.
Možno raz historici budú hovoriť, že mesto Targovište sa do dejín Rumunska zapísalo dvoma postavami. Tou prvou je Vlad Ţepeş (čítaj Cepeš), čiže Vlad Narážač, podľa ktorého vznikla neprávom legenda o Draculovi a ktorý odtiaľto isté obdobie bojoval proti Turkom. Tou druhou je Nicolae Čeaušescu, ktorý svoju kariéru začínal ako sympatický reformátor v jednej z krajín socbloku a skončil pred popravčou čatou ako diktátor, ktorý uvrhol svoj národ do biedy. Ktovie... Isté je, že ľudia na jeho hrob dodnes nosia kvety.
