Viem sa rozčúliť. Ja, pokojná povaha, ako si o sebe rád myslim, sa viem poriadne rozčúliť a pritom ešte poriadnejšie si zanadávať. Hlavne keď ma nikto nepočuje! Najčastejšie vtedy, keď ma nepočúvajú veci. Vtedy, keď som nechápavo ľavý a všetko mi padá z rúk, aj keď sa snažím. Keď napríklad potrebujem niečo pribiť a klinček je malý a kladivo veľké a nie a nie to na prvý, druhý čo tretí pokus pribiť. Klinček odskakuje, alebo sa skriví... Keď varím a horúca pokrievka mi vypadne z rúk a nechá fľak na dlážke alebo na kojich nohaviciach (Ach!). Keď stratím maximálne dôležitý šroubík, ktorý som len pred chvíľkou držal v ruke, keď v reštike opatrne položím vidličku na kraj taniera a ona aj tak, just a just, hlasno drbne pod stôl, keď chcem niečo zalepiť lepiacou páskou a ona sa poskrúca, pokrčí a ja musím odstrihnúť takmer polmetra, kým sa mi podarí zalepiť polcentimetrový pásik, keď retiazka z bicykla padá a padá aj napriek všetkým zákonom, keď mi nahému už po šiestykrát vyletí mydlo z ruky a trafí do najhlbšieho kúta, keď ...
Neznášam, keď ma neposlúchajú veci. Môžem dlho pokračovať v príkladoch, ale načo? Asi tým nič nezmením. Nie som typ domáceho kutila, hoci ním v kútiku duše, zrejme ako každý muž, túžim byť. Guy with skills, ako by povedali Amíci. Suverén, čo všetko zvládne. Avšak vždy, keď sa mi zas raz nedarí byť pánom nad neživými predmetmi si s úľavou pomyslím, že našťastie riešim iba toto (malichernosti) a nemusím byť naozajstným vládcom. Ovládať ľudí. S tými je to asi ťažšie. Určite!
Ak by som sa narodil v stredoveku do vplyvnej šľachtickej rodiny (nechcem povedať rovno panovníckej) ako prvý syn, mal by som smolu. Od prvorodených synov sa očakávalo, že ponesú ďalej panovanie, česť (ak nejaká bola) a slávu rodiny. Tí dedili všetko, léna, hrady, vrátane absolútnej moci nad poddanými. Nie vždy oddanými. Druho- a treťorodení synovia, ak umne nevyužili situáciu a nestriasli sa toho prvého aby prevzali jeho „kompetencie,“ mohli robiť „kariéru“ v armáde, rytierskom stave alebo cirkvi.
Nebol by som dobrým vládcom! A nielen v stredoveku. Som ľahko ovplyvniteľný a zraniteľný, lebo chcem veriť ľuďom (aj tým, ktorí ma ovplyvňujú). Ako by som mal rozoznať v pravej chvíli dobrých od zlých kardinálov? – hovoriac románovou rečou z obdobia Troch mušketierov. Čosi som už preskákal a až keď ma iní ľudia podvedú, okradnú (aj o ilúzie), zrania a zosmiešnia sa poučím (aspoň na chvíľu). A neraz aj rozzúrim. A vtedy, v spravodlivom pohnutí citov a hneve nad vlastnou bezmocnosťou zvrátiť daný stav, by som prísne trestal. Moje vízie trestovízie sem radšej nedám. Pre istotu. Mohli by mi začať volať všelijakí psychiatri...
A tak mi je jasné, že keby som bol vládcom a mal tú moc, absolútnu moc, vedel by som prísne trestať. A pri hrách s mocou vraj stačí urobiť prvý krok k jej zneužitiu. Tie ostatné vraj už idú same od seba. Je mi jasné, že hranica medzi spravodlivým trestom (ak takýto termín možno pripustiť) a trestom z rozmaru, vášne alebo omylu je veľmi, veeeeľmulinko tenká. Nie, nebol by som dobrým vládcom (šéfom, od ktorého všetko závisí), lebo nemám záruku, že by som bol naozaj spravodlivý a čestný, žeby som nepodľahol cudzej zlej rade (zle myslenej) či vlastnej zlej nálade. Nemám ani istotu, že moje veľkolepé plány, grandiózne sny a snahy zgruntu meniť zabehané veci v mene vyšších, akože lepších, cieľov by mali tú správnu odozvu. Čo by ma ako vládcu mohlo rozosmutniť, sklamať, zraniť, rozhnevať a nakoniec by viedlo k trestaniu tých, ktorí sa stavajú do cesty (môjmu) „pokroku.“ Od dobráka ku diktátorovi nie je dlhá cesta. Aj Nero v prvých rokoch nahradil v arénach gladiátorov umelcami a zbrane múzami, ale nakoniec ho poznáme iba ako tyrana...
Ako Ten, čo vládne, mal by som možno snahu nútiť ľudí, aby sa správali podľa hodnôt, ktoré si ja myslím, že sú správne. A teda dobré. A podľa toho by som triedil ľudí a na dobrých a zlých. Ale má jeden človek, hoci aj vodca s veľkým V, právo určovať čo je dobré a čo je zlé??? Nemá. Boli takí, čo si toto právo uzurpovali a mali sme potom gulagy a koncentráky, getá a pracovné (smrteľné) polia. História je plná príkladov Tých, ktorým história prisúdila prívlastok Veľký alebo Víťazný. Väčšinou museli kráčať cez mŕtvoly, kopu mŕtvol, chcené a nechcené obete a neľudské kompromisy.
Je divné, ako sa viem v úvahách od banálnych, neposlušných vecí dostať ku politike... Lebo aj dnešná politika a súčasné mocenské hry vo svete si vyžadujú ľudí schopných všetkého. Prezidentov, premiérov, generálov, kráľov... Nežijeme síce v stredoveku ale aj tak som už dávno dospel k názoru, že politika je ako mlynček na dušu. Nech do nej (ako do systému) vstúpi akákoľvek čistá duša, človek plný ideálov, vážený vedec, spisovateľ či rešpektovaná osobosť kultúry, po istej dobe strávenej v tomto fachu každý vyzerá ako čistokrvný paragraf. Pokrivený. Dlhodobé vízie nahradia krátkodobé ciele, čestnosť ustúpi vyšším záujmom a dobré je zrazu iba to, čo je správne pre danú chvíľu. Česť výnimkám. A tým, ktorí vedia včas odísť. Boli, sú a zrejme aj budú politici nesebeckí a s jasným morálnym profilom a zásadami pevnejšími ako stranícka ideológia. Ale ako už Mňačko kedysi trefne vystihol, moc chutí, moc korumpuje a mení každého jej nositeľa. K horšiemu. Nezávisle od typu revolúcie, puču, štrajku alebo volieb, ktoré vynesú vládcov ku korytám. Politika je zvodná frajerka, ale zlá pani. Takže tak...
Nie, nebol by som dobrý vládca. Mohol by som sa znemožniť či historicky zosmiešniť, ale mohol by som ohroziť vás a státisíce ďalších. Len preto, že so mnou nesúhlasíte. Že stojíte v ceste. To býva nepríjemné. Takže som nakoniec rád, že v živote musím vybojovať iba svoje malé bitky. So svedomím (koho zas doriti voliť?). A s vecami, ktoré ma nepočúvajú.
