Aj v Bruseli si mnohí myslia, že „história sa na nás pozerá.“ A možno nás bude súdiť. Raz. V tom znysle, že ak už raz bola prijatá rezolúcia BR OSN č. 1244 o politickom riešení kosovskej krízy, ktorej text okrem iného hovorí o zachovaní teritoriálnej integrity JZR (!!!) a predpokladá značnú autonómiu a samosprávu pre Kosovo tak potom by mal pre Srbsko platiť prívlastok INDIVISIBLE. Nedeliteľná krajina. Ne-de-li-teľ-ná. Čo už nejakú tú nedeľu nie je pravda. Krajina BOLA rozdelená, a to nie z dlhoročnej vôle jej menšiny a jej boja za tebto cieľ, ale pre často otáznu podporu väčších hráčov tejto menšiny. A tak v prípade Srbska, ktoré ako následnícky štát Juhoslávie môžeme považovať za jedného zo zakladateľov OSN, treba skôr hovoriť ako o krajine INVISIBLE. Neviditeľnej. Hádam ešte nikdy nebola hra so slovíčkami taká smutno-tragická...
ZABUDNUTÉ SĽUBY
Lebo z hľadiska rešpektovania medzinárodného práva sa Srbi stali neviditeľnými. Aj napriek tomu, že pre vyriešenie štatútu odbojnej provincie pred očami celého sveta Albáncom v Kosove a Metohiji ponúkali najrozsiahlejšiu možnú autonómiu. Táto autonómia bola a stále je zakotvená aj v srbskej ústave. Bol to však dialóg hluchého so slepým, keď Kosovčania nechceli o tom ani počuť a Srbi ako keby nevideli, že oni počúvať vôbec nechcú. V tomto smere, v tomto márnosnažení, bolo Srbsko osamotené. Bez relevantnej podpory zo strany EÚ a vôbec Západu. Ako keby už dávno boli karty rozdané. Ešte pred Ahtisaarim. Ale pamätám sa a nie som zrejme jediný, že po ukončení bombardovania Srbska Západ uisťoval Belehrad, že k rozdeleniu krajiny nedôjde! Aj napriek vyňatia provincie spod právomoci Srbska a jeho kontrolou OSN (a NATO). Nech sa vraj neboja. Sľuby sa sľubujú... V tomto bode vidím zlyhanie všetkých tímov vyjednávačov, vrátane tých ruských. Že nedokázali viac pritlačiť na kosovskoalbánsku stranu. Aby neboli takí tvrdohlavo neústupčiví. Lebo keď sa chce, tak vždy sa dá. A možno sa ani tak veľmi neunúvali. Tí vyjednávači. Lebo načo, ak Kosovčania už mali dávnejšie prisľúbenú podporu nezávislosti. Od viacero silných a vplyvných štátov s nálepkou veľmoci.
REZOLÚCIA NA SPLÁCHNUTIE?
V Srbsku sa po 17. februári hádam každý pýta načo je taká rezolúcia OSN, s ktorou si možno zadok vytrieť? Prepáčte ten silný výraz. Takých rezolúcií, čo nie sú dodržiavané, je však vo svete mnoho (viď napr. izraelsko-palestínsky spor). Ale v Srbsku nejeden poukazuje, že už krátko po prijatí rezolúcie – a pod prísnou kontrolou medzinárodných misií! - bol viackrát a vážne porušený článok 15, v ktorom sa píše o demilitarizácii UCK a iných kosovskoalbánskych militaristických zložiek a o ukončení ich „offensive actions“ voči Srbom. Stovky srbských mŕtvol a nikto (z albánskej strany) obvinený či dolapený… K slovu sa nedostala ani klauzula rezolúcie o umožnení návratu tisícok utečencov alebo vyhnaných Srbov z Kosova. Tí čo počas nepokojov v Kosove ušli sa už nevrátili a ďalšie stovky museli ujsť potom.
No a v Srbsku sa našli aj právni experti, ktorí poukazujú na istú záludnosť šalamúnskeho textu rezolúcie BR OSN z 10. júna 1999. Tam sa hovorí o FRY, čiže o Federal Republic of Yugoslavia – Juhoslovanskej zväzovej republike. A FRY ako taká už neexistuje. Odvtedy sa – čisto legálnym procesom - osamostnila aj Čierna Hora a dnes je ako nástupnícky štát už iba Srbsko samotné. Ak teda Belehrad splní svoje vyhrážky a podá žalobu na štáty, ktoré uznali nezávislosť Kosova, možno sa v tomto procese nájdu iní šikovní právnici (alebo politici), ktorí budú operovať týmto postrehom. Že v texte rezolúcie išlo o „reaffirming … the sovereignty and territorial integrity of FRY.“ Čiže nie o integritu Srbska. Hoci práve ono je uznaným nástupníckym štátom FRY. Hmm, ktovie… Lebo čoho sa raz chytia právnici…
POLITIKA ODHRYZNUTEJ NOHY
Na internetových portáloch je nemálo je názorov, že Srbi majú byť vlastne radi. Že sa striasli bremena. Neposlušnej provincie plnej rozhádaných klanov, ktoré si delia Európu pri obchodovaní s drogami. Sú to argumenty líšky v pasci. Ktorá si radšej odhryzne nohu, len aby mohla bežať ďalej. Hoci s rizikom, že vykrváca. Moderné štáty – zasadené do širšieho kontextu medzinárodného práva – si nemôžu dovoliť takúto líščiu mentalitu. Jedine ak by sa „vykašlali“ na právo a aj na svoje historicko-kultúrne dedičstvo. A „vykrvácali“ tak po stránke duchovnej. Ako Srbsko v súvislosti s Kosovom. Ale nielen preto je tento argument záludný. Ak by mal mať takýto scenár opodstatnenie, predstavte si koľko takýchto etnických, náboženských či humanitnokrízových „pásc“ by sa dalo na politickej mape sveta pripraviť! Všade tam, kde to niekomu silnejšiemu či vplyvnejšiemu vyhovuje. Máme záruku, my, čo do toho až tak nevidíme, že sa tak naozaj nedeje? Už dávno?
KAUZALITA
A ešte jeden podporný hlas pre „neviditeľných“ Srbov. Skúsme si celú kosovskú krízu pozrieť bez okuliarov čierno-bieleho vnímania reality. Podľa princípu kauzality. Bez simplistického označovania dobrí – zlí. Takí aj onakí sú na oboch stranách barikády! Humanitárna kríza (termín akým Západ koncom 90. rokov označoval krviprelievanie v Kosove) nebola IBA akousi srbskou túžbou mlátiť, utlačovať či zastrašovať Albáncov. Veci sa nediali len tak, bez príčiny! Nestalo sa, že raz ráno Miloševičovi vychladla káva alebo sa pohádal s Mirjanou a povedal si, ideme na Albáncov! Kým kosovský kotol vybuchol, na pozadí predošlých balkánskych silových scenárov (kde opäť nie sú iba dobrí a zlí!), tamojšie srbsko-albánske spory pomaly speli ku svojej amplitúde. Pričom pod kotol prikladali obe strany!!! Aj preto majú Srbi dnes oprávnený pocit, že potrestaní boli ba oni. Hoci vinníci sú na oboch stranách rieky Ibar (ktorá dnes delí Kosovskú Mitrovicu na dve etnické časti). Aj preto ten pocit, že Srbi žijú v krajine, ktorá už nie je nedeliteľnou, ale neviditeľnou.
-------------
P.S.:
Zmení Kosovo svoje meno?
http://jaromirnovak.blog.sme.sk/c/136137/O-Mullibardii-a-Mellenii-a-starych-porekadlach.html
