Stačilo, že cestou do Parc Bruxelles oproti kráľovskému palácu sme odbočili inam ako sme pôvodne chceli a ocitli sme v zápche. Takej netradičnej. Najskôr bolo počuť trúbenie klaxónov. „Dívaj sa Emmka, to bude svadba,“ povedala Majka našej dcére a my už zvyknutí na roztrúbených svadobčanov sme vykúkali či uvidíme nevestu. Nijaká nebola. Zato nás do 10 sekúnd zo všetkých strán v trojprúdovej magistrále obklopili autá ovešané zástavami a ukričanými ľuďmi, mnohí z nich mali okrúhle biele čiapky na hlave. Červené albánske zástavy. A k tomu americké zástavy! Bolo mi na fleku jasné, že dnes to v Kosove urobili. Deklaráciu o nezávislosti. „No do ri...“ povedal som a chcel som aj čosi ostrejšie, ale musel som sa kontrolovať. Kvôli dcére. Lebo si myslím, že to nie je dobré, čo sa dnes v Kosove stalo, nech si hovorí kto čo chce. Prestal som však kontrolovať svoje prsty a najbližšiemu autu som ukázal prostredník, viete aké gesto, neslušné, ale gesto zostalo na pol ceste, lebo manželka ma včas zarazila. „Si blbý, alebo čo?“ vynadala mi. „Nevidíš koľko ich je? Chceš aby nám rozbili auto? A už aj uzamkni dvere!“ Mala pravdu a niekedy je dobré, že len my muži sa hráme na hrdinov, že ženy predvídajú následky. Lebo to naozaj mohlo dopadnúť zle. Pre nás v aute. Ako som pochopil o necelú hodinu neskôr...
Už som si dal pokoj v aute, hoci to vo mne len tak vrelo. Albánci smerom od Schumanu zahatali premávku na bulvároch v okolí Madou, Botanique a kráľovského paláca. Možno aj inde, neviem, ale dosť možné. Asi polhodinu sme trčali na ceste kúsok od francúzskeho a amerického veľvyslanectva, kde autá s belgickými ŠPZ ale albánskymi posádkami a zástavami po jednom zastavovali, odušu trúbili a normálne sa klaňali a babenky z týchto áut posielali pusinky smerom do okien ambasád. „Aby sa vám to raz nevypomstilo...“ pomyslel som si na adresu tých, ktorí Kosovčanom umožnili vec v Európe posledných desaťročí nevídanú – pošliapanie územnej integrity jedného štátu.
Potom, keď sme sa konečne odpojili od klaxónujúcej rieky, našli sme flek hneď za budovou polície, vybrali Emmkin bicykel a šli sa poprechádzkať. V parku na rozdiel od ulíc bolo príjemne ticho, hoci ľudí dosť. V Bruseli bol dnes mimoriadne slnečný a teplý deň. V parku však fungoval iba jeden stánok a Emmka bola hladná. Detí sú deti. Tak sme len tak pešo a s jej bicyklom išli dole po Rue de la Regence, smerom na Grand Sablon a späť, či nájdeme nejaký stánok. Našli sme iba gauffry, kúpili dva kúsky, ešte celkom horúce a rozhodli sa, že ich zjeme v parku na lavičke. Keď sme prišli pred park, oproti palácu, kde úraduje belgický kráľ, naskočila červená a cestu opäť zaplnilo albánske trúbenie. Policajti nikde. Mladí (prevažne) Albánci sedeli na predných kapotách áut, vytŕčali z okien, ba niektorí aj tancovali na streche vozidiel a všetci divoko mávali orlicou na zástave, kričali na ľudí na chodníku, prsty do véčka a podobne. Zrazu vošiel do mňa vzdor. Tak z ničoho, nič som sa naštval – že sa deje niečo, čo podľa mňa nie je spravodlivé a čo už nejde zastaviť - a na prechádzajúce hlučné autá som zopakoval, tentokrát úspešne, to neslušné gesto. Červená-nečervená, semafor-nesemafor, jedno z áut pribrzdilo, za ním všetky ostatné a V MOMENTE boli pri mne rozhorčené tváre. Veľa tvárí. Neviem čo hovorili, čo na mňa kričali, asi že prečo sa neradujem aj ja a čo mám proti nim, že protestujem, to sa nedalo v takom zmätku presne zistiť a zrazu som dostal ranu do hlavy. Pravá horná slucha. Mladík asi tak od 18 do 25 rokov. Toho odtrhli odo mňa nejakí jeho kumpáni, ale zľava pribehol ďalší, ten mal v rukách zástavu a bez varovania ma kopol do nohy a tresol po hlave zástavou. Drevenou žrďou cez ucho. A ešte raz. Au, bolelo! Myslím, že albánsku orlicu budem nenávidieť. Chcel ma ňou buchnúť viackrát, ale aj toho odtiahli nejakí ľudia. Zrejme ďalší oslavujúci, ktorí si neželali incident za bieleho dňa v plnom centre Bruselu. To by ich nectilo, že? Že sú bitkári. A horúce hlavy. Neviem, či to boli Kosovčania a či iba občania Albánska. To je jedno. Keď vás bijú po hlave nemáte sa chuť pýtať ich na domicil. V jednej ruke som stále držal Emmkin detský bicykel, druhou som sa snažil zvýrazniť svoju angličtinu, že aj ja mám svoj názor a právo naň a že ich neustále trúbenie ma napríklad rozčuľuje a že narúšajú premávku a podobne, ale ktosi z nich mi v tej chvíli päsťou opáčil rebrá na pravom boku, takže to nebol férový dialóg. Potom zas pribehol ten prvý, čo ho pred chvíľkou odtiahli a kričal na mňa „Serbija? Serbija?“ a hoci som mu odpovedal „No, I´m not Serbian“ chcel ma zas udrieť a nenechali ho vlastní a tak v návale zlosti kopol do Emmkinho bicykla až ho odhodilo na chodník. Ten bicykel mu nič neurobil... Manželka na mňa z chodníka kričala „Jaro poď sem! Choď do kelu od nich preč!“ Keby sa dalo, keď do mňa sácali a niektorí aj udierali... Emmka pri nej revala a kričala „Tati, Tati!“ a okolostojaci ľudia, domáci aj turisti, sa iba prizerali, nepamätám sa, že by niekto zakročil či niečo povedal. Skončilo to vlastne rýchlo, rýchlejšie ako doba, za ktorú som toto všetko napísal. Nebyť toho, že niektorí z nich si incident neželali mohlo sa biť ďalej. Oni mňa.
„Tak čo? Poučil si sa? Musíš furt provokovať? Vidíš čo by nám urobili, keby že sedíme v aute?“ vynadala mi manželka hneď po tom všetkom a ak by nebola taká vystrašená, hádam by mi aj ona jednu struhla, že prečo robím také zbytočné hrdinstvá a čo si tým chcem dokázať? Potom skontrolovala či mi netečie krv, hlava našťastie zostala celá, len ucho červené a neskôr, už na lavičke v parku, ma pobozkala. Aby som sa upokojil. Videla, že to vo mne vrie, že sa cítim ponížený, veď ma zbili rovno pred ich očami, že túžim po odvete, hoci neviem čo a ako by som chcel dokázať. Potom sme sa obaja zhodli, že všetky tie reči kosovských lídrov o tolerancii menšín a rešpektovaní ich práv budú jalové, keď pár oslávencov nevie predýchať jeden zdvihnutý prst. Jeden protestný názor.
Dodnes som ani netušil, že v Bruseli žijú stovky Kosovčanov. Alebo Albáncov. Po dnešnej bitke už viem, že v Bruseli si musím dávať pozor a nepúšťať si len tak hubu na špacír. Že odmietam nezávislosť Kosova, že s tým nesúhlasím. Mohol by som dostať ešte väčšiu nakladačku. Že je tým porušená moja sloboda slova a spochybnené právo na názor? Áno je. Ale to je šuviks oproti tomu, že jednému štátu bolo porušené právo na územnú integritu.
