V tom čase jediným ako-tak hodnoverným tv-kanálom o dianí vo svete bola pre nás juhoslovanská televízia a tá bez rozpakov zasadzovala námestia plné ľudí v Prahe a Bratislave do širšieho stredo- a východeurópskeho kontextu zmien. Zrejme oprávnene. Iba my doma sme si hovorili, že u nás v Rumunsku k zmenám asi vôbec nedôjde. Nič tomu nenasvedčovalo – nijakí dizidenti, žiadne verejné občianske akcie a otvorené protesty. Ako keby si Rumuni zvykli mlčať. Ale bolo to ticho pred búrkou.
Oveľa zaujímavejšie ako 17. november boli pre mňa dni ktoré nasledovali. S úžasom v očiach som počúval kamarátov a známych, ktorí sa práve vrátili z návštevy na Slovensku a rozprávali o iniciatívach aké u nás boli nemysliteľné. „Videl som tam popri ceste tabule s nápisom: POZOR HMLA. VYPARUJÚ SA KOMUNISTI!“ rozprával nám Jaro v robote, keď sme dosekali našu porciu plechu (pre veľkú fabriku v Temešvári) a mastili karty v provizórnej jedálni. Wau, mne sa to zdalo takééé odvážne! Ten nápis. A iné podobné heslá, ako napríkald „Nech žije KSČ za vlastné KČS,“ alebo „Kto sa bojí opozície, ten sa bojí o pozície,“ atď.
Pre nás, ktorí sme boli naučení že aj steny majú uši sa akýkoľvek verejný protest proti komunistom zdal Supermanahodný. A tak sme po nociach počúvali Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Okrem piatkových večerov, keď Srbi dávali Nočni program + a išiel buď nejaký horor alebo erotika či soft porno (Juhoslovania ako prví zo socbloku zaviedli tento TV formát). Uznajte, že v istom veku je erotika pre mladých chalanov prednejšia ako svetová politická situácia...
Ale verím, že nikdy nezabudnem na jednu scénu z tohto novembrového obdobia. Kým v Československu sa už štrngalo kľúčami a spievalo o sľubovaní lásky, v Rumunsku – aspoň v našom mestečku -, každý večer vypínali elektrinu čo dosť kontrastovalo so všadeprítomnými sloganmi, že žijeme v Epoche svetla. V jeden neskorý novembrový večer som sa vrátil domov a našiel matku ako sedí v nevykúrenej predsieni pri sviečke a počúva v slovenčine Hlas Ameriky. Zistila, že tam je najlepší príjem. Sedela zababušená do starej vatovej bundy a plakala. Tá scéna ma fakt dojala! Mama ani neskrývala predo mnou slzy a dookola opakovala „Im sa to podarilo, im sa to podarilo.“
Vedel som, čo ju trápi. V roku 1985 moji rodičia podali žiadosť o vysťahovanie sa do Československa, z jednej soc krajiny do druhej. Najviac sa báli, že nám bude robiť napriek tajná polícia Securitate. Ale, čuduj sa svete, rumunské úrady s vysťahovaním súhlasili. Ani slovenská vláda nemala nič proti príchodu jednej slovenskej rodiny do dedinky na juh Slovenska (okres Veľký Krtíš) do oblasti, kde bolo treba každej ruky. Proti bola iba federálna vláda v Prahe. Doteraz nechápeme prečo. Rodičia sa odvolali a výsledok bol rovnaký. Aj preto mama plakala. Vždy hovorila, že sa chceli presťahovať iba kvôli nám deťom. Trom synom.
Vtedy, v ten novembrový večer veľmi dobre cítila, že sme o niečo veľmi veľké prišli. Že sme viac ako inokedy za mrežami. Že sme už mohli dýchať slobodnejšie. A nestrachovať sa o zajtrajšok (ktorý vôbec nevyzeral svetlejšie), nemať chlieb na prídel a večere bez elektriny. A noviny bez pravdy. A hlas bez strachu. A iné. Mnohé iné veci, nad ktorými keď dnes, iba sedemnásť rokov PO, uvažujem tak sa sám seba pýtam, ako sme tak mohli žiť? Tak zmierene? Tak odovzdane? Prečo sme sa neozvali skôr, prečo sme neprotestovali, prečo sme nevyšli do ulíc, prečo... Ale viem prečo. Ešte som nezabudol. Silnejšia ako túžba žiť lepšie, bola túžba prežiť. Za akúkoľvewk cenu. Systém sa nám od malička vstrebával do všetkých pórov, naučili sme dýchať lžou a pretvárkou, zvykli sme si na to, že celý život je kamufláž, hra na niečo, falošná hra pravdaže, ale čo už, keď ju hrajú všetci? Dôležitejšie boli vtedy malé výhry a zisky a malé radosti nad veľkými výhrami a radosťami. Istejší bol veru vrabec v hrsti ako holub na streche... Tak sme žili. Podpultovo. Ako nedostatkový tovar, ktorý je a nie je. A zúfalo sme sa snažili radovať z každej maličkosti, ktorú nám osud doprial.
Som rád, že netrvalo dlho a zmena prišla aj ku nám. Bola menej zamatová ako v Československu a už vôbec nie nežná. To nie. Strieľalo sa do ľudí (o tom raz v inom blogu), umierali nevinní a umierali aj vinní. Oni dvaja. Po krátkom procese vojenského súdu. Sloboda, ktorá sa vtedy rodila na námestiach a na barikádach má už sedemnásť rokov. Je z nej dospelá slečna. Atraktívna. Zvodná. Možno tiež falošná, ale rád sa jej budem dvoriť a uchádzať sa o jej priazeň. Už aj preto, že moja mama nemusí po nociach sedieť v zime pri sviečke, plakať a počúvať vzdialené hlasy o slobode.
