Zoe Ceaušescu zomrela na následky rakoviny pľúc (jednu časť jej pred štyrmi rokmi odstránili), na ktorú sa podľa jej blízkych ani nechcela liečiť. Mala 56 rokov. Posledných 16 rokov strávila v dobrovoľnej izolácii od sveta. Hoci, áno, aj ona, bola konečne slobodná, minulosť bola pre ňu príliš veľkým bremenom na to, aby začínala odznovu.
Decembrová revolúcia v roku 1989 ju zastihla vo veku 39 rokov. Pre ňu to bolo obdobie rezignácie a utiahnutia sa do sveta, ktorému oveľa viac rozumela. Do sveta čísel. Pracovala v Matematickom inštitúte a jej bývalí kolegovia na ňu dodnes nedajú dopustiť. Spomínajú, že mala liberálne zmýšľanie, dodržiavala dni pravoslávnych pôstov a bola kamarátska. A talent na matematiku (nie ako Elena, jej matka, ktorá ako sa traduje nemala ukončenú ani základnú školu).
Pred revolúciou dcéra diktátorského páru bola pre obyčajných Rumunov veľkou neznámou. Kolovali o nej divoké fámy a podľa všetkého aspo¨tie, o jej nešťastných láskach mali reálny základ. Za šestnásť rokov od revolúcie vyšlo viacero kníh a publikácií o rodine Ceaušescovcov. Jedným z najdôveryhodnejších prameňov je bývalý plukovník Dumitru Burlan (vo výslužbe), ktorý bol 22 rokov dôstojníkom tajnej služby Securitate. Na Správe číslo 5. V roku 1972 dostal príkaz starať sa o bezpečnosť Ceaušescovej dcéry, ktorá vo veku 22 rokov túžila po opravdových citoch a veľkej láske. A v tom bol problém! „Bola to krásna, poslušná, vzdelaná, diskrétna, jemná a citovo založená dáma,“ spomenul si bývalý dôstojník pre rumunský denník Libertatea. Zoe mala prísne detstvo a aj napriek tomu, že v dobe keď politická hviezda jej otca stúpala nahor ,mala všetko, bola nešťastná. Jej matka bola prísna a vedela byť zákerná. Chcela vedieť všetko o svojich deťoch. Čo robia, s kým sa stýkajú. Jej otec, rumunský prezident ju mal zo všetkých troch detí najradšej, ale bol príliš zaneprázdnený chodením po fabrikách a po svete, aby s ňou trávil viac času a zistil prečo býva smutná. Ako rástla jej svetom úniku sa stala poézia, literatúra a matematika. A výlety do hôr s priateľmi, pričom nemala nijaké extra nároky ako kaviár, morské špeciality, šampanské a podobne. Stačilo jej s kamarátmi opekať si slaninu a víno z obchodu. Pre Burlana a ľudí zo sledovačky bola číslom 201. Jej brat Nicu mal číslo 202.
Explukovník spomína, že na Správu č. 5 mal hlásiť najmä mimoriadne udalosti a nevšedné príhody, ale akonáhle sa Zoe zaľúbila, jej život sa dostal pod totálny drobnohľad. Nesmela sama šoférovať a všade ju sprevádzali osobní ochrancovia. Zoe a Nicu v rebélii proti rodičom (najmä proti matke, ktorú zaujímali všetky klebety) a systému občas tento predpis porušili a pokúsili sa po meste pešo stratení v dave alebo autostopom po krajine.
Prvou láskou Zoe bol Petre Roman (rumunský premiér po revolúcii z 1989!), s ktorým sa ako stredoškoláčka prechádzala a bozkávala v bukureštskom parku Herestrau. Dôstojníci Securitate raz priviezli do parku Elenu Ceaušescovú, aby spoza bučkov videla ako sa Zoe s Petricom objímajú. Nechcela ho. Pochádzal z politicky vplyvnej, ale židovskej rodiny. Druhou, a zrejme najväčšou životnou láskou Zoe bol mladý gynekológ Dan Vincze z mesta Kluž. Stretávali sa sedem rokov, často v chate jej rodičov v zimnom stredisku Predeal a Zoe do tohto vzťahu vložila všetko. Zabudla však na rodičov. V roku 1973 ho v Neptune, pri Čiernom mori predstavila rodičom. Neprešiel. Bol Maďar! A s Maďarskom vzťahy nikdy neboli ideálne. Psychicky zronená Zoe sa pokúšala o nemožné, tajne sa stretávala so svojim milým a vo februári 1974 sa po prvýkrát vážne vzoprela rodičom. Jednoducho zmizla. Jej auto, biely dvojmiestny Mercedes (dar od iránskeho šacha) bol nájdený na bukureštskej železničnej stanici. V Securitate vypukol poplach! Dvanásť skupín tajných v spolupráci s políciou začali pátrať po celej krajine. Našli ju v reštaurácii v meste Sighetu Marmatiei na severe Rumunska. Bola s troma kamarámi a popíjala kávu. V špeciálnom lietadle prišli po ňu obaja jej bratia Nicu a Valentin a minister vnútra, aby ju presvedčili na návrat domov. Plaka a kričala na nich: „Nechajte ma! Dajte mi už konečne pokoj!" Ale nedali.
Jej život aj naďalej sprevádzali nešťastné vzťahy, ktoré sa „rozsypali“ po zásahu všemocných rodičov. Po poldruha roku od zastrašenia Vinczeho (ten sa neskôr oženil s dcérou maďarského farára) Zoe opäť zmizla bez stopy. Na niekoľko dní. Našli ju v hoteli s novou láskou - redaktorom časopisu Lumea (Svet). Ale ani Mihai Matei nebol želateľný. Prezidentský pár, nahnevaný, že im ich dcéra opäť vytrela kocúra rýchlo konali. Odvolali celé vedenie časopisu, Mihai Matei dostal zákaz publikovania a aby sa režim uistil, že bude dostatočne ďaleko od „princeznej“ vyslali ho na dlhodobú novinársku misiu do Afriky (Guinea). V sprievode dôstojníka Securitate. Preňho bol zakázaný vzťah fatálny. Už doma mal problémy s tuberkulózou a pobyt v trópoch, tamojšia klíma, strava a (zásobovaný) alkoholizmus boli príčinou jeho predčasnej smrti.
Zoe, ktorá prišla aj o ďalšieho nápadníka, keď sa spisovateľ Petre Popescu nevrátil z povolenej cesty na Západ, tiež našla záľubu v alkohole. Bol to jej svojrázny protest. Spôsob úniku pred rodičmi a prenasledovateľmi. V roku 1980 stretla inžiniera zo Sibiu. Mircea Opran jej rodičom neprekážal. Nebol ani Maďar, ani Žid, inžinieri boli v kurze a možno aj preto, že Zoe už mala 30 rokov… Zobrali sa a on zostal pri nej až do konca. Aj napriek tomu, že nemali deti a zostal s ňou aj po revolúcii, keď noví mocipáni zatkli nielen Zoe a jej bratov (za podkopávaie národnej ekonomiky), ale aj jeho a prišiel o prácu. Zoe a jej manžela prepustili na slobodu v auguste 1990. Zoe písomne požiadala, aby mohla zostať vo väzení. Nemala sa kam vrátiť. Dom, v ktorom predtým bývala a všetky jej veci zhabali. Alebo rozkradli. A pikoška? Príkaz na znárodnenie jej domu podpísal Petre Roman. Jej Petrica. Veľká stredoškolská láska...
Na druhý deň po prepustení na slobodu Zoe videla v televízii popravu svojich rodičov. Vtedy ten záber čaasto opakovali. Ona však zistila čo sa s nimi stalo ešte v noc ich popravy. Svojmu advokátovi Haralambovi Voicilasovi prezradila, že v tú noc bola uväznená v cele protivzdušnej vojenskej jednotky. Vedľa miestnosti s televízorom, kde vojaci pozerali súd a popravu jej rodičov. Počas streľby dali zvuk na maximum. Aby dobre počula...
Zoe ani raz za šestnásť rokov od spoločenského prevratu nebola pri hrobe rodičov. Na cintoríne Ghencea v Bukurešti. Ani potom, čo v roku 1996 pochovala mladšieho brata Nicuho, ktorý zomrel na cirhózu pečene. Nie preto, že by im neodpustila to, že jej zničili mladosť a šťastie. Ale preto, že neverila, že sú tam naozaj pochovaní. Dlhé roky, až do konca svojho života sa súdila s ministerstvom obrany a správou cintorínov aby zistila pravdu o rodičoch. Lebo neexistuje žiaden oficiálny dokument, ktorý by potvrdil, že ich telá naozaj ležia v cintoríne Ghencea. Márne žiadala úrady o dezhumovanie tiel a analýzu DNA. Nikto ju nevypočul.
Zoe, šialene smutná princezná zo zlatej klietky, sa už pravdu nikdy nedozvie. A možno ani nikto iný...
