„Brusel? Tam nie je nič zaujímavé… Iba ak africká štvrť. Choď tam a podebatuj s černochmi. Sú v pohode,“ nabáda ma kolega dobrodruh Vlado, ktorý už scestoval kus sveta a „fotoreportážoval“ aj z hlavného mesta Belgicka. „Ja by som tam veru nešla. Bála by som sa,“ oponuje mu naša „jazyčnica,“ ergo jazyková redaktorka. Myslí tým africkú štvrť, ktorá nás zrejme aj tak neminie, keďže naša kamarátka Ivana, ktorá v Bruseli „zarezáva“ už štvrtý rok má domicil v tejto zóne. „Už síce nebývam uprostred africkej štvrti, len o ulicu vedľa :-))). Ale podľa mňa je tu super,“ zamailovala. A keď ku nej večer prídeme (ak správne vystúpime z busu), máme jej hádzať kamienky do okna na prvom poschodí, lebo zvonček nefunguje. A do bytu ku nej sa ide cez kaviareň IMAGIN´AIR . Zaváňa to dobrodružstvom od začiatku… Ale spacáky nosiť so sebou vraj nemusíme. Vrelá vďaka, Ivana!
„Ja keď môžem, idem preč z Bruselu, veď čo je tu okrem Atómia a európskych inštitúcií?“ mailoval ďalší známy-neznámy, ktorý radšej odporúčal návštevu Brúg alebo Antwerp. Kamarát Imro, ktorý tam istý čas pôsobil ako diplomat si mesto pochvaľuje. Aj kamoške Marcele, ktorá tam nedávno bola na študentskom výlete sa mesto páčilo, Dala mi dokonca ušetrený lístok na metro. Len si spomenúť, kam som ho založil...
Ďalší môj známy, zahraničný diplomat pôsobiaci v Bratislave mi odporučil, aby som si dobre pozrel budovu radnice na námestí už ani neviem akom. Každý stĺp pred budovou bol vraj venovaný jednému z remeselníckych cechov. A ešte aby som nezabudol ochutnať originálnu belgickú čokoládu a pravdaže aj miestne pivo. Vladovi a ďalším Slovákom belgické pivo až tak nechutilo. Naše (české a slovenské) sú vraj lepšie. Vyskúšam, uvidím. „A nerob si ilúzie, že Maneken Pis je ktoviečo,“ vystríhal ma Vlado. Je to vraj iba malá soška, akých je v Bruseli habadej, ibaže cikajúci chlapček je nasjlávnejší.
Toľko dobrých rád a toľko názorov... Ja by som sa rád pozrel aj na park Mini Europe, hneď vedľa Atómia, o ktorom som nedávno písal, lebo aj Slovensko tam chystá uvelebiť exponát reprezentujúci kultúrno-historické hodnoty našej domoviny. Ešte tohto roku by tam mali nainštalovať poldruhametra vysokú maketu Modrého kostolíka z Bratislavy. Vedľa replík Eiffelovky, Big Benu, Benátok či pražského orloja...
Túžob veľa, ale času málo... Lebo poldňa zabijeme v nejakej budove EÚ, kde manželku čaká pohovor, pričom ani sama nevie, o čom to má byť. Keď vlani začiatkom leta išla na konkurz v Bratislave, kde bolo asi tristo ľudí, netušila, že to dospeje až tak ďaleko. Dospelo. A sami sa tvárime dosť rozpačito, lebo vieme, že pre mnohých ľudí by to bola životná šanca, pôsobiť pre úniu a žiť a bývať priamo v sídli EÚ, ale nám sa predstava sťahovania z Bratisdlavy prieči. Preto tá dilema v titulku blogu. Možno keby takáto možnosť prišla pred desiatimi či ešte pred piatimi rokmi, neváhali by sme. Ale teraz máme malé dieťa, túžbu mať ďalšie, prácu, ktorá nám vyhovuje a byt, ktorý nás teší zariaďovať. Hovorím manželke, že ja som už raz domovinu menil a nechce sa mi začínať odznova. Aspoň na začiatku by som bol v Bruseli „domácou paňou.“ Moja angličtina je taká „kuchynská,“ naučil som sa ju iba tak za pochodu. No a moja francúzština je priam katastrofálna, hoci cez rumunčinu by som jej vraj mal ľahko rozumieť. Ha-ha-ha!
Rozmýšľam, či Slováci potrebujú novinárov v Bruseli. Tie najväčšie médiá ich tam už majú (vedia po francúzsky!). Ani ako tlmočník by som tam veľmi nepochodil, lebo koho už v Belgicku zaujme kombinácia slovenčina-rumunčina? A tu mám príležitostí dosť.
To boli argumenty proti. Máme aj argumenty pro. Nové skúsenosti a výzvy, zdokonalenie sa v jazykoch pre všetkých troch, najmä pre malú Emmku, ktorá by musela v akejkoľvek škôlke hovoriť buď po francúzsky alebo po anglicky. Bol by to dobrý štart predtým, ako pôjde do školy. A neboli by sme až tak sami v cudzom meste. Máme tam viacero známych, spolužiak z výšky tam robí zaujímavú kariéru a slovenská komunita sa tam vraj silno aktivizuje. Marike a Maťovi, ktorí v Bruseli zakotvili po troch rokoch pôsobenia vo Fínsku, som bol dokonca svedkom na svadbe. Marika nám ešte vlani realisticky, zrejme z vlastnej skúsenosti napísala, že pozor, Brusel to nie sú len vysoké platy (ako si mnoho našincov myslí), ale aj vysoké životné náklady.
Nakoniec sme sa s manželkou dohodli, že to vôbec nejdeme riešiť. Že túto životnú dilemu (odísť či zostať doma) odkladáme na potom. Ak vôbec bude treba... Že si pri tejto príležitosti urobíme pekný výlet do Bruselu. Aj ku Maneken Pis. A je to. A Ivana, tá z africkej štvrti, ktorá je pre nás „insiderom“ v štruktúrach únie našu vnútornú dilemu z možného neutralizovala týmito slovami: „Európske mlyny melú pomaly. Ak aj bude pohovor úspešný, ponuka možno bude aktuálna až o pár rokov…“ No, predsa je tá eurobyrokracia na niečo dobrá!
