Nechcel by som žiť v stredoveku. Epidémie moru a cholery, feudáli mali nad kontrolu nad vašimi fyzickými silami a nad duchovným životom mala bez pardónu kontrolu cirkev. Bola to doba, keď umývanie a kúpanie nebolo zrovna v móde (aspoň v Európe), keď si hocikedy nejaký kráľ či šľachtic zmyslel, že potiahne do boja a vy ste museli s ním. Ani v dobe veľkého sťahovania národov (a počas tureckých a tatárskych vpádov) to nebolo med lízať. Báť sa, kto zajtra prevalcuje váš kraj a právom dobyvateľa zoberie so sebou všetko, na čom vám záleží. Ani hrdlačenie na stavbe čínskeho múru nebolo potešením a rímski gladiátori sa mohli pomýliť iba raz v živote. A to sa aj bojím pomyslieť na dobu, keď Stalinova paranoja vraždila milióny ľudí. Juj, gulagy museli byť hrozné!
Ľudia minulosť skôr nepoznajú ako poznajú, ale podľa toho čo vieme, minulosť bola pre našich predkov málo láskavá. Isteže, nie vždy boli vojny, povstania, epidémie a pogromy, ale podľa nášho dnešného merítka ľudia mali málo pôžitku zo života. Netýkalo sa to iba bedače. Nejeden kráľ, cisár a dedič šľachtického mena po celý život tŕpol, kedy ho otrávia, prebodnú či uvrhnú do väzenia menej úspešní súrodenci a rivali. Ďakujem, taký stres nechcem.
Keď tak rozmýšľam, ťažko bolo žiť aj v dobe mojich starých a prastarých rodičov, ktorí zažili tvrdú maďarizáciu, dve svetové vojny, posúvanie hraníc a nástup komunizmu. Moji rodičia zas zažili upevňovanie komunistickej ideológie vo všetkých sférach života. Po budovateľskom ošiali v šesťdesiatych rokoch, pred ktorým sa nedalo ujsť pochopili, že režim, ktorý priniesol svetlo (elektrinu) do dedín a ktorý heroicky staval trate, je zároveň nositeľom tmy a pre slobodnú vôľu je istotou zarúbanej cesty.
Ale vydržali. Starí rodičia, aj moji rodičia. Netrápili ich takéto myšlienky, možno na ne ani nemali čas, a vedeli sa tešiť z každej stoličky, ktorú zakúpili pre domácnosť, z každej svinky ktorú vychovali pre klobásky a slaninu. Aj vďaka nim chápem, že človek musí žiť ako najlepšie vie v dobe, v ktorej sa vyskytol. Ale v niektorých dobách by som sa predsa vyskytnúť nechcel.
Nerád by som sa bál inkvizície a jej mučenia, lebo som rád, keď ma nikto nenúti v niečo veriť. Nerád by som sa ocitol na otrokárskej lodi plávajúcej z Afriky do Karibiku, lebo verím, že človek by nemal iného človeka degradovať na úroveň zvieraťa. Nerád by som sa zúfal v koncentračných táboroch, kde zo všetkých príkorí bola najhoršia bezmocnosť a bezvýchodiskovosť pred systémom, ktorý sa zmenil na dokonalý stroj na zabíjanie.
Začiatkom deväťdesiatych rokov som naivne veril, že Európe už vojna nehrozí. Veril som, že sme už natoľko vyspelí a civilizovaní, že sme navždy vojnu odsunuli do učebníc. Nie sme. Potom som o tieto ilúzie prišiel. Lebo potom prišiel krvavý rozpad Juhoslávie (tej, ktorú vo filme Môj otec na služobnej ceste, hlavný hrdina budoval v trestnom tábore), bolestné okýpťovanie hrdého Sovietskeho zväzu (bál som sa, že ako Rumun budem musieť narukovať, ak by sa občianska vojna v susednom Moldavsku rozšírila) a čečensko-ruský konflikt. To všetko sa dialo v Európe. V mojej Európe!
Aj vďaka tomu viem, že nie je dôležité len to v akom období, človek žije, ale aj to, kde žije. Lebo čo z toho, že v roku 1992 sa rodine XYZ vo Vukovare mimoriadne darilo, keď mesto rozostrieľali polovojenské zložky? Aj nezvestní muži zo Srebrenice možno boli pyšní na to, čo v živote dosiahli a deti z Pobrežia slonoviny sa tešili z možnosti hladkať iných ľudí, kým im iné deti neusekli ruky mačetou…
Viete čo je najhoršie? Kým ja rozmýšľam o miestách a dobách, v ktorých by sa mi nepáčilo žiť, kým rozmýšľam o minulosti, státisíce ľudí tieto otázky trápia práve teraz. Akútne. V dobe a na mieste kde žijú sú vystavení vojnám, prenasledovaniu, útlaku, hladu, diskriminácii či teroru. Jasné, že by chceli žiť niekde inde. A keďže nemajú stroj času a nemajú (väčšina z nich) ani prostriedky na to, aby odišli žiť niekde inde zostávajú ako tie kamene v rieke. Voda (udalosti) odtečie a oni zostanú. Alebo zostanú ich kosti.
So všetkou pokorou voči životu a dejinám hlásim, že som rád, že žijem tu. Ďaleko od vojen, hladu, teroru a epidémiám. A pevne dúfam, že tu nezačnú pobehovať chlapci opásaní bombami, a že vírus H5N1 sa nám nič dôležité nesnaží povedať.
