Občas sám seba prichytím, že rozmýšľam až príliš konzumne. Pokazí sa Emmke nejaká hračka? Hmm, no čo? Kúpime ďalšiu. Stačí ísť do obchodu. Ktoréhokoľvek. Stratia alebo vybijú sa jej baterky (aj vám je čudné, že dnes takmer žiadne hračky nie sú bez bateriek?), roztratí nedávno zakúpenú sadu farbičiek či vyfučí jej lopta (aha, tá ešte nie je na baterky!) praskne balón alebo bábika stratí topánku či autíčko koliesko? No a čo? Je tam toho...
Nás, čo sme zažili dobu, keď hračiek bývalo pomenej a boli menej pestré (ale o to viac vzácne), možno aj trochu zamrzí, že naše deti berú svet hračiek len tak, „hakuna matata“ (nejak je, nejak bude), že si nevážia to, čo dostávajú do daru. Veru tak.
Všetko toto sa mi rojilo hlavou predvčerom, keď sme spolu so švagrinou a našimi deťmi (tri kusy v počte) na dve hodinky obsadili bruselské múzeum hračiek. O čo skromnejšie sa navonok múzeum tvári (aj s mladou usmiatou recepčnou, ktorú si do štatistiky v kolónke návštevníci usilovne zapísala Slovesnko), o to je bohatšie na pocity. Stokrát som mal chuť si sadnúť na staré bicykle z dreva či do plechového autíčka a robiť brm-brm-bŕŕŕm. Kým moju Emmku zaujal veľký cirkusový stan (vnútri medvedíci v role divákov pozerali na postavičky žonglérov, s ktorými sa kedysi dalo hýbať) alebo staré úzke školské lavice a domčeky pre bábiky, synovca Patrika nadchli plechové roboty spred tridsiatich rokov, drevena električka a armády vojačikov z prelomu 19. a 20. storočia. Vystrúhaných a zafarbených poctivo ručne. A k tomu hrady z dreva, vrátane padacích mostov... René, druhý synovec má iba dva roky ale aj on, jazdiac na starom, drevenom koníkovi s kolieskami či roztomilej trojkolke akú dnes žiaden obchod neponúka pochopil, že sa ocitol v kráľovstve detí. Rokmi zozbierané (alebo zakúpené? to je jedno!) hračky sú totiž pre všetky hravé kategórie ľudí. Od najmenších až po tínejdžerov (hry a hlavolamy spred desaťročí) a verím, že obrovská sústava miniatúrnych vlakov a koľajníc a domčekov a tunelov a stromov by nadchla každého tatinka. Pustiť vlak, zdvihnúť a spustiť bariéru, prehodiť výhybku, párkrát zapískať pred tunelom – no nie je to bohovské???
Ocitnúc sa nakrátko v dobách minulých som jednu vec určite pochopil: tie hračky majú dušu! Ešte stále. Aj po rokoch. Veru tak. Pri ich prezeraní za sklom vitrín (nie so všetkými sa môžete pohrať) či pri ich dotyku a používaní som mal úsmev na tvári. Ja, takmer štyridsaťročný muž. A nielen preto, že sa nimi nadchýnali deti okolo nás. Tie hračky sa mi prihovárali. Čímsi dôverne známym, čímsi na čo som takmer zabudol. Prebúdzal sa vo mne Homo ludus v tej najspontánnejšej a najnevinnejšej (čiže najkrajšej) forme. A nielen vo mne! Ľubka, moja švagriná, hrala so synom dámu na starobylej šachovnicovej ploche s figúrkami možno vo veku jej starých rodičov. Postaršia Belgičanka učila svoju asi dvanásťročnú vnučku hrať piškvorky – hracia ploca zabrala asi pol stola a karty so symbolmi O a X mali prinajmenšom formát A5. Vedľa bola pre každého z návštevníkov prichystaná partia domina s „kartami“ veľkosti notesa. Ale najčarovnejšie sa bolo pozerať na dve staršie dámy, ktoré si zrejme návštevou v múzeu pripravili výlet do detstva. Ony sa vecí nedotýkali. Ony tie hračky hladkali!!! Citlivo, s úsmevom. A rozjarene jedna druhú po francúzsky šťuchali (ako dáke dievčence): „Aha, aj toto tu majú.“ „A pozri na toto!“ Som tvor empatický a tá ich vlna radosti a nostalgie, čoby vlna, cunami!, ma naplno zasiahla. Paráda! Doprajte ľuďom radosť a uvidíte, ako ich to zmení.
Áno, staré hračky našich otcov, dedov a ich dedov majú dušu. Akoby z nich bolo cítiť mozole a pot starého Geppetta, ktorý vystružlikal Pinnochia. Neveríte? Tak si spomeňte ako ste počas detstva lozili po dedkovej povale a kutrali za dávno odloženými vecami. Staré hračky nie sú výsledkom univerzálnej maso-páso výroby (masovej pásovej - Made in China, hoci proti Číne nič nemám) a našej čoraz hladovejšej potreby po ďalších a ďalších veciach. Nemajú agresívnosť pokémonov, prihlúplosť party-bárbin a vyumelkovanosť postavičiek z filmovývh hitov (čože, vy ešte nemáte Shreka a Spidermana?).
Isteže, ide o múzeum v Bruseli a väčšina z exponátov podľa všetkého patrila deťom z buržujských rodín (niektoré vystavené kúsky už svojim objemom nemali ako zapadnúť do malých robotníckych chyžiek), alebo malým šľachticom, prinajmenšom potomkom triedy, ktorú dnes nazývame middle class, takže bábiky zo šúpolia, u nás tak obľúbené som tam nevidel, ale aj tak... Hoci zaprášené, s opadanou farbou a sem-tam poškodené, tie staré hračky žijú dodnes. Žijú v nás.
A som rád, že kohosi napadlo, že popri všetkých tých múzeách zbraní a nástrojov mučenia, sú potrebné aj múzeá hračiek. To bruselské našťastie nie je jediné vo svete. Lebo netreba zabudnúť, že kým z nás stali vojaci, boli sme najskôr deti. A tento odkaz treba zachovať. Najlepšie navždy.
