Už dnes sme svedkami masívneho premiešavania génov v EÚ. Nechám teraz bokom skorších gastarbajterských prišelcov či imigrantov z exkolónií (to je vždy na dlhú debatu), hoci aj ony majú do toho čo povedať, keď sú už Európanmi a budem sa venovať čisto európskemu modelu melting pot. Štatistiky hovoria o desiatkach tisícoch pracujúcich (oficiálne i na čierno) z Litvy, Poľska, Slovenska, Česka, Maďarska, atď. V Anglicku, Írsku, Nemecku... Toho roku sa brány Európy oficiálne otvorili tisícom Rumunov a Bulharov (ale žiaden strašlivý exodus sa nekoná – tí čo chceli, na Západ už pricestovali predtým). Novú krv pod pojmom nová pracovná sila otvorene víta Nórsko (hoci je mimo únie, ako keby tam bolo), Fínsko, Dánsko a Švédsko. Melting pot – taviaci kotol národov. Nie je to ten istý fenomén ako keď vznikali USA, ale demograficky ťažko predvídateľný výsledok.
Čo to okrem iného znamená? To, čo štatistiky nehovoria – aspoň o nijakých neviem. Viete koľko Sloveniek sa za posledné roky vydalo za Neslovákov a má deti v Anglicku, Taliansku, Írsku, Nemecku, Švédsku, Rakúsku či Belgicku? A koľko Slovákov má za manželky cudzinky? Jasné, že to nikto nezráta a nikoho do toho nič, ale zaujíma ma, ako na tom budú ich deti. A deti iných Európanov zo zmiešaných manželstiev. S identitou, či už kultúrnou, národnou, náboženskou a vôbec... Ja sám som príklad prisťahovalca z Rumunska na Slovensko (a teraz ešte aj Belgicko) a vidím ako našu Emmku formuje a dotvára slovenské aj rumunské prostredie. Chcem veriť, že tento vznikajúci ľudský prepletenec Európu ako takú obohatí. Nejde tu iba o novú krv v zmysle ekonomickom či kultúrnom. Naozaj by ma zaujímalo ako to dopadne. Možno to po rokoch istým spôsobom obohatí a zmení aj jazyk Európanov (už teraz sa do obehu EÚ-národov dostávajú nové slová a výrazy) a ich pozeranie na svet a národy okolo seba. I keď miera skepsy je vysoká, že?
Viem si predstaviť, že pre takéto deti, pre naše deti, by povinné hodiny európanstva (moja iluzórna predstava) v škole o tom, kto sme, čo sme a akí rôzni (a zároveň rovankí) sme boli oveľa normálnejšie a prirodzenejšie ako pre nás, staršie generácie.
A toto génové miešanie sa netýka iba Západniarov! Nebude dlho trvať a aj na Slovensku sa začnú vyššou mierou zjavovať cudzinci s dlhodobým pobytom. Je jedno či budú z Ukrajiny, Ruska, Moldavska, Albánska, Turecka, Bulharska, Srbska, atď. Stanú sa súčasťou spoločnosti so všetkým čo k tomu patrí (možno s výnimkou pravoverných Turkov, ktorí sa radi uzatvárajú do svojho sveta). Budú tu žiť, zamilovávať sa a plodiť deti.
Podobné úvahy už dávno víria mojou hlavou, ale včera večer som videl taký malý príklad multi-kulti v praxi. Na ihrisku v našej štvrti. Nedávno sme spoznali Oanu. Má šesť rokov, jej matka prišla pred troma rokmi z Rumunska (zdravotná sestra) a Oana po štyroch mesiacoch už ohýba francúzštinu jedna radosť. S Emmkou from Bratislava, ktorá po francúzsky nič nevie a rumunsky iba málilinko sa dokážu zahrať a komunikovať. Pracujem na ich zblížení. V pondelok príde Oana ku nám domov. Včera večer sme na preliezkach po prvýkrát videli sestry Anu a Luciu. Zo Záhrebu. Ich rodičia, hoci majú auto s belgickou ŠPZ, hovorili krásnou chorvátčinou. Radosť počúvať (nenápadne). Musím ich spoznať bližšie. Emmke prídu vhod ďalšie kamarátky v jej veku a ja by som rád pooprašoval túto balkánsku reč. Včera bol na ihrisku aj Andriuša. Rus, podľa hovoru rodičov, hoci jeden z nich ho na hojdačke „cvikal“ v angličtine (čo prezradilo do akej školy chodí). Asi osemročný blondiačik. Našej Emmke sa páčil. Zatiaľ mi o svojich „láskach“ ešte hovorí. Dúfam, že aj on bude chodiť na ihrisko častejšie. Okrem toho som zistil (stačí zájsť do obchodu), že v tejto štvrti žije asi „milión“ Poliakov (je tu konzulát a zastupiteľstvá rôznych vojvodstiev) a určite mnohí z nich majú deti (manželka hovorí, že všetku Poľky, ktoré zatiaľ stretla v Európskej komisii, sú tehotné) a tie zrejme tiež chodia na ihrisko. O tri ulice vyššie sme pred týždňom v obchode narazili na Češku s troma malými deťmi. No a potom sú na našom „dvorečku“ miestne enfants hovoriace francúzštinou a flámčinou. S tými je približovanie ťažšie. Zatiaľ. Ide z nich akýsi sebavedomý pocit nadradenosti – my sme tu doma! Podobne je to aj s tureckými deťmi, ktoré sem na ihrisko v hojnom počte chodia, hoci v tejto štvrti je Turkov (aj Arabov a Afričanov) riedko ako šafranu. Tým, že chodia v skupinkách, vedia sa spolu zabaviť, nemajú záujem o zbližovanie sa s deťmi iných národností – hmm, žeby od malička príklad dobrovoľnej getoizácie?
Predvčerom som si na ihrisku všimol dve turecké slečinky (10 – 13 rokov). Zaujali ma aj preto, lebo ich fúzatý tatino (mal dobre cez 50) sa viac ako o ne zaujímal o svojho syna. Ten mal absolútnu prioritu. Mám pocit, že nielen preto, že bol menší. Dalo by sa povedať, že dcéry si takmer nevšímal. Pekné dievčatá, veselé, rozšantené, hravé, rozosmiate. Mená som nezaregistroval. Pootm som sa zamyslel, že možno neprejde dlhý čas a oni svoje pekné vlasy (a svoju bezprostrednosť a smiech) po vydaji navždy ukryjú pod šatku a dlhý, voľne splývavý háv a bolo mi ich aj ľúto. Pri všetkom rešpekte k ich kultúre a viere. Áno, aj tomto je a bude Európa. O urputnej snahe zachovávať tradície a vieru predkov, hoci niektoré zvyky nie sú vždy v súlade s európskou predstavou o slobode a ľudských právach.
Napadlo ma, že tento ihriskový viackultúrny minivesmír je iba zrkadlom toho väčšieho ihriska, s názvom Európska únia, či vôbec Európa. Áno, všetci sme na jednom multi-kulti dvore, odbúravame zvyšky plotov (pričom máme tendencie stavať ďalšie), hráme sa spolu (strkáme, objímame, kričíme, smejeme, ohovárame, plačeme), pričom pre hru musíme stále vymýšľať pravidlá a obmedzenia, aby to celé bolo fair.
Chcem veriť, že naše deti nám raz budú vďačné za ohviezdičkované ihrisko s visačkou EÚ, ktoré po nás zdedia. Je možno naivné veriť, že v budúcich EÚ-generáciách ožije staré latinské motto E Pluribus Unum (z mnohých jeden), ale je krásne o tom snívať. Už pre dobro našich detí. Nech budú žiť v ktoromkoľvek kúte Európy.
