Bol som asi pred týždňon na koštovke vín skalického regiónu. Sedeli sme v mestskej vinotéke, v pivnici ktorá kedysi patrila Františkánom a prechádzajúc od bielych (napr. Devín, Brslava) k červeným vínam (odporúčam Alibernet) a od vtipom ku klepom, došla reč aj na veci seriózne. Pani, ktorá nám opisovala značky vybrané na tento večer, bola donedávna učiteľkou a o dnešnej mládeži otvorene povedala: „Viete, šokovalo ma, že dnešní gymnazisti sú tak predčasne vyspelí. Nielenže v 14-ke či 15-ke majú za sebou prvé dotyky s drogami, ale už vedia všetko o sexe. Z vlastných skúseností! A radi sa tým medzi sebou chvália.“ A dodala: „Veď sa pripravujú o to najkrajšie v živote!“
Jej úprimnosť ma v duchu preniesla do obdobia môjho „mládí.“ Mal som tuším sedemnásť a kupoval som noviny v stánku pred našou školou. V rade so mnou bola aj naša režisérka ochotníckych divadiel a zároveň učiteľka. Dívala sa na to vrenie-frajerenie (bozkávanie, oblápanie a tak...) gymnazistov a skôr sama pre seba ako pre mňa, si vzdychla: „Bože, kam sa s tým tak ponáhľajú? Nič im neujde a prichádzajú práve o tú romantiku, pripravujú sa o radosť z očakávania, o túženie, chodenie ruka v ruke...“ Ako hovorím, mal som vtedy sedemnásť a v letopočte môjho života to bolo „storočie“ ťažkého romantizmu, naivity, ružových okuliarov ale aj rebelanstva. Vtedy som si myslel, čo sa pani režisérka do nás montuje, hoci sám som bol, čo sa vzťahov týka, bežec na dlhé trate - čiže všetko po poriadku, jedno za druhým, chodenie a dvorenie a tak, žiadne hŕŕŕ do postele na prvom stretku. Aj keď som o tom pravdaže sníval, oj!
No, ono to vtedy také možnosti ani neboli, musím priznať, pred rokom 1989 v našom malom meste na okraji Rumunska mala mládež len málo možností sa (osamote) vybúriť a bolo zákonom, že najneskôr do polnoci (keď bola tancovačka alebo diskotéka) sme museli byť doma. Žiadne potulky do rána ktoviekde a keď bol žúr, tak rodičia vedeli u koho, hoci sa pravdaže po tmavých kútoch izieb, neosvetlených lavičkách pred domom a tak, diali veci týkajúce sa neposlušných rúk a horúcich hláv. Carpe diem! Dnes je v našom malom meste normálka, že školáci (už od 12 rokov!) vychádzajú „do života“ po desiatej večer. Bežne do baru, lebo vlastne iná „kultúra“ už tam ani nie je.
Keď porovnávam polgeneračné zmeny, tak mám pocit, že ja som asi žil v stredoveku! Ale ono to tak zas nie je a myslím si, že až tak ľutovať (sa) nemusím. Teraz, už o čosi starší, dávam za pravdu obom dámam učiteľkám. Mali a majú recht. Neplnoletá chasa má dnes oveľa viac možností (ako my vtedy) vyskúšať sladkosť zakázaného ovocia (Carpe diem), ale zároveň akoby sa o niečo okrádala. Podnetov na to ako „na to“ je neúrekom, zrejme viac ako bolo pred 20 rokmi. Noviny, televízia, internet a pravdaže ako aj za našich čias knihy a jednoducho ulica. Keď už aj moja šesťročná dcéra vie, že sex je „niečo viac“ medzi mužom a ženou, tak sa nedivím, že -násťroční to niečo viac chcú rýchlo zažiť. Akoby v snahe rýchlo dospieť, vyrovanť sa dospelákom, byť naozaj „veľkými“ alebo len preto, aby pred kamarátmi v hanbe nezostali. A romantika a tie veci okolo? Nemoderné.
Ale ak sa pri tomto rýchlocitovom živote, alebo konzumnom sexovaní, pokojne to tak nazvime, niečo stráca, tak to je presne to, čo býva najkrajšie na vzťahoch. Naplnenie motta Postoj chvíľa, aká si krásna. Veď pomaly, niekedy znamená viac. Sledujúc – zdiaľky, na príbehoch iných, mladších – mám pocit, že zo vzťahov sa akoby vytrácala prvotná fáza. Zaľúbenosť. Alebo etapa, ktorú tak milujú romantici a literáti: nepokoj v duši keď zbadáte toho/tú druhého/druhú; snívanie o tom, ako by bolo, keby...; radosť z očakávania, až sa stretnete a zároveň strach že to celé pokazíte; obavy z odmietnutia, radosť zo súhlasu a to všetko dokopy; pocit kameňa v žalúdku a srdce skákajúce ako jojo keď má dojsť k prvému zblíženiu; kradmé chytanie rúk; nesmelé dotyky; posmeľujúce úsmevy a reč pohľadov; bláznovstvá čo majú zmysel iba pre dvoch; zaľúbené odkazy (v ére sms-iek už asi lístkom odzvonilo – ale aspoň sa neblamujú tí, čo píšu škaredo); pokusy o prvé básne... Je to málo? Je to (už) zbytočné?
Pamätám, keď som bol takmer o generáciu mladší, aké čaro malo napríklad odprevádzanie milej domov. Považovali sme to nielen za džentlmenské, ale aj normálne. Nenecháš predsa svoju babu ísť domov samu! Šli sme pekne pešo, pravdaže. Ruka v ruke (alebo kde), zámerné spomaľovanie chôdze, šepoty, dôvernosti, chichot, tmavé kúty, opustené lavičky, skrývanie sa pod stromami, nočný štekot psov, bozky (keď ku nim došlo) a áno, aj hviezdičky či plný mesiac. Prečo nie? Neraz v stave zaľúbenia mal človek chuť vykričať do noci aký je šťastný a smiať sa len tak z pochabosti a neuveriteľnej ľahkosti bytia. Mám pocit, že toto sa akoby strácalo. Keď sa dívam na dnešnú mládež, tak sú všetci motorizovaní. Alebo chcú byť. Výlety, vzájomné návštevy, žúry, odprevádzanie a tak, všetko brrrm, motorizovane. Že nie všetci šoféri majú 18? Cha! Chápem, kolesá sú výpoveďou generácie, ale ak sa máme vrátiť ku vzťahom, ono tie hviezdičky a Mesiac z auta či už idúceho alebo stojaceho až tak dobre nevidieť. Viem, že auto – stačí si spomenúť na Travoltu a Horúčku sobotňajšej noci – je nielen vyjadrením štýlu ale aj autonómnym územím, kde sa dejú veci. Tie veci. Izolovane od sveta. Tam, kde nie je naporúdzi prázdny byt, poslúži auto. Na všetko. Stačí odparkovať kdesi menej na očiach.
Nekritizujem, len sa zamýšľam. V podobnom duchu mohli o mojej generácii (-násťročnej) rozmýšľať aj moji rodičia a učitelia. Zrejme tak aj robili, čo by ma vtedy dosť poburovalo – poznať ich myšlienky. Tento kolobeh porovnávania, nechápania a výčitiek je zrejme večný a nikto to nezmení. Ale pocit, že čosi, čosi pekné, sa pri dnešnej rýchlosti žitia a bytia vytráca, ten pocit zostáva. Netreba však nikoho ľutovať, veď vraj kto si ako ustieľa tak bude spať, skôr sa treba tešiť, tí, ktorí to zažili, že sme to zažili. Že sme si z romantiky, ktorá je vraj večná trochu odkrojili pre seba. Alebo že si ešte odkážeme odkrojiť. Určite nie sme poslední. Napriek všetkému aj v dnešnom uponáhľanom svete je dosť mladých ľudí, ktorí sú ochotní niesť pochodeň romantiky ďalej. So všetkým tým smutnokrásnym, roztúženým, uplakaným a nevypovedaným čo k tomu patrí. Ak neveríte, stačí si pozrieť niektoré blogy či básne. Trebárs aj tu na SME...
